MYSTERIA

Babička / 20.

Prudko sa posadím na svojej posteli. Pyžamo, ktoré mám na sebe je celé prepotené. Dychčím ostošesť a vystrašene sa dívam na osobu, ktorá ma priviedla späť do reality.

,,Pššt. Snow, bol to iba sen," ozve sa známy hlas. Dva smaragdy svietia v tme ako tie najjasnejšie hviezdy. Odtiahnem sa a dúfam, že si to Nicolas nevšimol. Bol to iba sen. Chrbát si opriem o čelo postele a vydám zo seba tichý vzdych. Tvár si ukryjem do dlaní v nádeji, že sa pred ním schovám. Zadržiavam dych a zaháňam plač preč. Cudzie teplo ma obklopí a ja znehybniem. Veľké dlane hľadia moje stavce. Pohybujú sa po chrbtici v pravidelných intervaloch. Hore, dole. Zaborím tvár do jeho ramena a vdychujem vôňu lesa, ktorú so sebou priniesol. Odťahuje sa a ľahne si na posteľ vedľa mňa. Stŕpnuto sa posuniem nižšie, ľahnem si tesne vedľa jeho tela. Ležíme spolu v objatí a ani jeden z nás zo seba nevydá hláska. Ale to ticho mi vyhovuje. Napĺňa moju dušu pokojom, pretože viem, že nemlčíme preto, lebo nevieme čo povedať, ale preto lebo nič hovoriť nemusíme. City sa nevyjadrujú slovami. Nikdy to tak nebolo. Môžeš niekomu povedať ,,milujem ťa". Lenže to neznamená, že je to pravda. Viem iba, že mám Nicolasa rada. Veľmi rada. Ale pokiaľ mám čoskoro odísť tak na tom nezáleží. Nezáleží na ničom. Aký má význam mať ho rada, keď ho aj tak opustím? Presne tak. Žiadny. Nicolasové dýchanie je pomalé a pulz jemný. Zaspal. Ja však naďalej bdiem. Po hodine intenzívneho premýšľania sa opäť poddám spánku.

,,Kam to ideme ?" pýtam sa zatiaľ čo sa pokúšam udržať s Nicolasom krok. Neodpovedá. Tupo hľadí pred seba. Šuchot lesa počuť na každom kroku. Drobná zver behá okolo nás. Mala by som sa báť. Som sama s lovcom uprostred lesa. Nicolas drží striebornú kušu. Vraj ,,keby niečo". Ostražito sa rozhliada okolo. Čaká na každý neprirodzený pohyb. V jeho očiach svieti odhodlanie. V mihu oka by zabil kohokoľvek. Na rukách mu vystúpia žily z jeho silného zovretia. Po únavných hodinách nekonečného kráčania zastavíme pred malým domčekom. Pristúpime bližšie. Nicolas siahne po kovovej kľučke s vstúpi dnu. Vnútro domčeka je rovnako chudobné ako jeho zovňajšok. Napriek výraznej kríze, je tu všetko v najlepšom poriadku. Malý drevený nábytok tvorí interiér a dodáva mu rozprávkovú atmosféru.

,,Nicolas ?" ozve sa ženský hlas. Je zachrípnutý, ale napriek tomu príjemný. Z vedľajšej miestnosti vyjde stará pani. Jej tvár sa rozžiari keď uvidí Nicolasa stáť v strede miestnosti.
,,Ahoj babi" usmeje sa. Položí kušu na malý stolík vedľa a ide objať starú ženu. Odtiahnu sa od seba a jej uslzené oči ma zamerajú.

,,Babi, toto je Snow moja..." vraví, ale následne sa zasekne. Čo som ? Kamarátka ? Známa ? Keď obaja mlčíme, starenka sa zasmeje a vtiahne ma do vrúcneho objatia.

,,Rada ťa spoznávam Snow," zachrčí. Nemotorne sa usmejem.

,,Potrebujeme tvoju pomoc," ozve sa Nicolas a rozpačito sa poškriabe na zátylku. Babička sa na neho prekvapene pozrie a ja tak isto.

,,Ide o otca Snow. Je to..." vysvetľuje ale babička ho zastaví. Zdvihne ruku v geste aby mlčal a Nicolas ju okamžite počúvne. Starenka si ma premeriava a napokon povie : ,,Fergus Evalence. Kráľ klanu Mysteria." Pri vyslovení otcovho mena sa napnem. Nedbanlivo prikyvujem.

,,A-ako to viete ?" kokcem. Usmeje sa a odpovedá : Ľudia mi dávajú rôzne mená. Čarodejnica, bosorka, ale ty ma môžeš volať babička."

Prekvapene na ňu hľadím. Nikdy predtým som čarodejnicu nevidela. Hovorilo sa, že už dávno vymreli.

,,Chce zobrať Snow naspäť domov a vydať ju za Andrewa," zahrmí Nicolas nepríjemne. Pozriem sa do zeme a vyhýbam sa jeho pohľadu.

,,To ma neprekvapuje," povie babička pokojne, ,,bojí sa vášho spojenia" Inštinktívne vyhľadám Nicolasové oči.

,,Nášho spojenia ?" pýtam sa prekvapene.

,,Nestalo sa to už veľmi dlho. A ani vtedy to nebolo také silné ako to vaše. Videla som to. Farba vašich očí je sýto modrá. Väčšinou býva biela s modrým nádychom," mudruje starenka. Vôňa čerstvo nalakovaného dreva mi podráždi čuchové bunky. Spomeniem si na krásnu mahagónovú bránku v našej záhrade. Predstavujem si, ako sa moje prsty dotýkajú jej drsného povrchu a siahajú do malej závore na jej boku. Pevne ju stisnem a vstúpim dnu. Sady ruží. Záhony tulipánov. Brečtanové porasty. O každé stebielko som sa vzorne starala. Neboli to rastliny. Mali pre mňa oveľa väčší význam. Veľakrát som v záhrade presedela celý deň. Po maminej smrti sa stala mojím útočiskom. Čo je s ňou teraz ? Predstavím si ako moje rastliny umierajú. Počujem výkriky a šľahanie bleskov, ale ja som stále v bezpečí mojej záhrady. Známy hlas ma volá. Neviditeľná ruka ma ťahá preč zo záhrady. Vzpieram sa. Kopem, udieram a kričím, nepomôže to. Sila ťahu je mocnejšia než ja. Záhrada sa mi stráca pred očami. Naťahujem ruku v snahe sa jej naposledy dotknúť. Je neskoro. Záhrada je preč a ja som opäť v drevenom domčeku uprostred lesa. Ležím na studenej podlahe. Nicolas ma stíska v tuhom objatí zatiaľ čo babička na mňa ľútostivo hľadí.

,,Č-čo sa stalo ?" vydýchnem. Posadím sa, ale naďalej sa dotýkam Nicolasovej hrude.

,,Tvoj otec ti vsugeroval vidinu. Chcel, aby si sa vrátila späť do záhrady," odpovie babička.

,,Ako to, že som potom ešte tu ? Pokiaľ bola tá vidina dostatočne silná, premiestnila by som sa tam," nechápem. Obaja hľadíme na babičku a čakáme na odpoveď.

,,Vaše puto vidinu oslabilo. Áno, túžila si po záhrade. Ale tak veľmi si sa pripútala k Nicolasovi, že si nebola schopná odísť," usmeje sa. V jej sivých očiach sa mračia obavy a nepokoj.

,,Ale môj otec..."

,,Je mocný. Ale ako som už povedala. Čím viac bude puto silnejšie, tým väčšmi tvoj otec oslabne" vysvetlí. Zarazene na ňu hľadím. Preto tak vyvádzal. Nechcel prísť o moc. Nicolasovou tvárou preblesne pochopenie. Hnev mi prúdi v žilách. Neverím, že je otec taký sebecký.

,,Preto ma chce odviesť," poviem skôr sebe než im.

,,Chce uskutočniť obrad rozpojenia. Zlomí vaše puto. Prinúti ťa vypiť orizeum. Je to nápoj, ktorý odtrhne vaše duše od seba a napokon jednu z nich zabije," vraví. Posadí sa do starého kresla a rukami si masíruje spánky.

,,Zabije ?" pýta sa Nicolas vykoľajene. Babička prikývne.

,,Zabije tú dušu, ktorá milovala viac a bola ochotná pre tú druhú zomrieť," posmutnie. Postupne spracovávam informácie. Ak neodídem ,otec príde a zabije ho. Ak odídem zabijem ho ja. Zúfalo si schovám tvár do dlaní. Nesmiem o neho prísť.

,,Ako ho máme zastaviť ?" dožaduje sa odpovede.

,,To neviem," povie starenka pokojne. Cítim, ako sa Nicolas napne. Zatne ruky do pästí a jeho tvár odčervenie.

,,Nevieš ?!" zúri. Preto sme sem prišli. Nicolas chcel odpoveď ako zastaviť môjho otca.

,,Nicolas," tíšim ho. Povzdychne si a postaví sa. Následne pomôže aj mne.

,,Prepáč babi. My už pôjdeme. Stmieva sa." povie kajúcne. Objíme babičku a ja jeho príklad nasledujem. Rozlúčime sa a opustíme malú chalúpku. Naozaj sa stmieva. Hviezdy sú roztrúsené po oblohe ako malé diamanty. S nádejou sa na ne pozriem. Vzbĺkne vo mne túžba po lepšom svete. Pozriem sa na chlapca vedľa mňa. Mesačný svit hladí jeho medovú pokožku. Vlasy má strapaté ako zvyčajne. Stojí až neprimerane vystretý, ako podľa línie pravítka. Jeho smaragdy žiaria rovnako jasne ,ako diamanty na oblohe. Dokázala by som ho opustiť ? Nie. Dokázala by som pre neho zomrieť ? ÁNO.