,,Ahoj." odzdravila som ho. ,,Čo ty tu?" Vyhrkla som.
,,Potreboval som trochu čerstvého vzduchu. Čo ty?" odvetil trochu neisto.
,,Prečistiť si hlavu." zdvihla som ruku v ktorej som mala Captaina.
,,Môžem sa pridať?" prerušil to trápne ticho ešte trápnejšou otázkou. Piť ? S ním ? Pfúúh.
,,Keď nemáš nič iné v pláne."
,,Nemám." usmial sa a striaslo ho.
,,Zima?" zodvihla som jedno obočko.
,,Trošku." zachechtal sa.
Podala som mu svojho kamaráta a on neisto prijal. ,,Zahreje ťa to trochu." usmiala som sa. Mám už v sebe nejaké to promile. Doma som stihla z nudy vyslopať rum. Pak som nevedela už čo robiť, tak som schmatla kamaráta a šla von.
Po chvíli ticha a vymieňania fľaše, som vypustila otázku. ,,Myslíš, že sa ľudia zmenia za nejaké tie roky?"
Najprv bol ticho a podľa zvrašteného čela a očí, ktoré behali po celej fontáne som usúdila, že pilne rozmýšľa. ,,Nieje to až taká ťažká otázka." začala som.
,,Viem. Len neviem či si to myslela na mňa alebo na niekoho iného." očami si ma celú premeral.
,,Z každého rošku trošku." napila som sa a podala mu fľašu.
,,Nie ďakujem. Už nechcem." odmietol.
,,Hm okej. Aspoň viac ostane pre mňa. Však Captain-ko?" pozrela som na fľašu a usmiala sa.
,,Ty sa vyprávaš s fľašou ?" zasmial sa.
,,Problém?" pozrela som naňho ako na vraha. Čo sa u nepozdáva ? ,,Je to môj najlepší kamarát."
,,Okej. Som ticho." potichu sa zasmial.
,,Nesmej sa !" drgla som ho.
,,Ja sa nesmejem." udusil smiech.
,,Trapko." napila som sa a položila fľašu. Pri pokuse postaviť sa som zlyhala. Hneď sa mi zatočila hlava a skoro som zletela na zem. Našťastie ma stihol stiahnuť naspäť na lavičku.
,,Ľahni si." pootočil ma a položil mi hlavu na jeho nohy. Oči sa mi zatvárali a chytali ma točáky. To bol zlý nápad si ľahnúť.
,,Nie. Nemôžem." Posadila som sa tak prudko až sa mi zdvihol žalúdok. Otočila som sa mu chrbtom a rozbehla sa do tmy ku stromu.
,,Počkaj." Zakričal no ja už som mala inú prácu.
Nestihla som si ani uvedomiť a už bol pri mne a držal mi vlasy.
,,Choď preč." Stihla som vysloviť a hneď nato už išla ďalšia várka.
,,Nejdem." Stále mi držal vlasy. ,,hotovo?" Spýtal sa, keď už so mňa nič nejšlo.
,,Asi."
Vytiahol vreckovku a podal mi ju. ,,Na utri sa." Vzala som si ju a poutierala sa. Pustil mi vlasy a čakal čo sa bude diať.
Narovnala som sa a pomaly kráčala naspäť k lavičke. Ľahla som si, chvíľu som funela až sa mi začínali zatvárať oči.
MATT:
,,Lesly?" Čupol som si k nej. ,,Nespi." Odhrnul som jej vlasy z tváre. Neskoro. Spí jak zarezaná. Čo teraz ?
V garáži ala skúšobni ju nenechám.
Vytiahol som mobil a vytočil mamku.
Na druhý krát to zdvihla.
,,Čo je ? Stalo sa niečo?" zľakla sa mamka.
,,Nie nič sa nestalo ja len, že či ste doma alebo ste išli k babke." Vypustil som po chvíli dúmania, že čo poviem.
,,Čo máš zalubom Matthew?" Zvýšila hlas.
,,Nič len sa pýtam, lebo som vonku ešte. Že či platí večierka aj keď nie ste doma. Ta sa pýtam či ste alebo nie." Vypotil som snáď najväčšiu blbosť na svete.
,,Nie sme doma a večierka stále platí! Máš 10 minút aby si bol doma! Keď nebudeš, zistím si to. Rozumieš Matthew?" Zavelila mamka.
,,Áno." Zabrblal som a ona sa len zasmiala. ,, čo je ?'
,,Nemusíš byť presne doma. Len sa neflákaj do rána po vonku. Zajtra večer prídeme. Ľúbim ťa pa." oznámila a zložila.
Wtf ? To bol divný rozhovor. A nenávidím keď mi povie ,,Matthew". Všetci sú vtom, že som len Matt. Ale moji milovaný rodičia ma vždy oslovia Matthew pred všetkými. Našťastie ma nik iný tak nenazval.
Zohol som sa k Lesly a zobral ju na pomaly na ruky. Preboha koľko váži ? Mám pocit, akoby som držal pierko a nie človeka. Domov to nemám ďaleko. Od fontány je to cca 5-6 minút k mojej bytovke.
Otvoril som dvere a vyzul sa. Presunuli sme sa do mojej izbe, kde som Lesly položil na poste. Vyzul a vyzliekol som ju do spodného prádla a obliekol som jej svoje tričko. Je jej síce veľké, ale to nevadí. Pristane jej to. Musím uznať, má dokonalú postavu. Nevedel som z nej odtrhnúť zrak.
,,Matty?" z civenia ma vytrhol jej hlas. Tak ma dlho nenazvala. Boli sme nerozlučná dvojka. Les a Matty. Najlepší kamaráti. Neskôr sme spolu začali chodiť a mysleli sme si, že nás nič nerozdelí. Ale rozdelilo. Diaľka. Naši sa rozhodli presťahovať o 100km ďalej. Bolo to utrpenie. Občas som sa tam vracal za ňou. Bola to pravdaže len zámienka, aby som mohol byť s ňou. Vydržalo to tak 1-2 mesiace. Pak to skončilo a ostali sme kamaráti. Detská láska pominula a nekontaktovali sme sa. Občas prišla chvíľka, že som sa ozval, ale netrvalo to dlho. Pretože vždy sa mi všetky tie zážitky a city čo som k nej cítil a možno aj cítim vracali. Nechcel som to dopustiť. Zbytočne by sme sa znova trápili, tak som ju prestal kontaktovať. Ale takto to bolo každý rok.
,,Ano?"
,,Prepáč." šepla.
,,Za čo sa ospravedlňuješ?" sadol som si na postel, vedľa jej ležiaceho tela.
,,Za to aká som špina." chrapľavo šepla.
,,Niesi. Vyspi sa. Dobrú noc." postavil som sa a medzi dverami ma zastavila znova jej hlas.
,,Nechoď."
,,Budem vedľa v obývačke."
,,Nie. Tu buď prosím." povedala to tak potichu, až som rozmýšľal, či som dobre počul čo povedala. Pomaly som si ľahol vedľa nej a ona sa otočila tvárou ku mne. Pritúlila sa a docela rýchlo zaspala. Hneď nato sa aj mne začínali zatvárať oči.
Ták a tu je ďalšia časť :) Trošku kratšia, aj keď moc nevidím rozdiel medzi ostatnými časťami, ale vidím menej slov :D Dúfam že sa bude páčiť a bola by som vďačná aj za nejaký ten komentík s vašim názorom :)
Každý vote či koment poteší :)
Pac a pusu ^3^ s láskou Lejla \m/
