Vystúpili sme z auta a ja som sa mevedela nabažiť tej krásy čo som videla.
Krásny, malý, postarší domček, okolo ruže, aj keď už suché a poopadané, pri bráne veľké ihličnaté stromy a v prednej záhradke jazierko s krásnou skalkou. Nieje to pre každého krása, ale pre mňa áno. Už len preto, že niekde poopadaná omietka, brána je čierna a ošúchanú farbu má. Mám rada temné veci a prostredia.
,,Lesly?" Vytrhlo ma s myslenia.
,,Ha?" otočila som sa k Markovi a on sa na mňa usmial.
,,ideme?" ukázal na bránu toho krásneho domčeka. Zamkol auto a pomaly sme vošli dnu.
Dvor bol malý, prázdny a ruže opadané. Tá pani má asi veľmi rada ruže. U nás idú viac orchidee. Teda aspoň u otca. Ja preferujem ruže, mama čokoľvek a orchidee. Máme ich plný dom. Vždy mi nadáva, že nepolievam jeho krásny, alebo neodostieram žaluzie. A potom začne porovnávať.
Citujem ,,Počkaj šak tebe nedám celý deň jesť a piť. Uvidíme ako sa budeš ty cítiť."
Vošli sme dnu a zaliala ma známa vôňa levandúl.
,,Ahoj-te!" medzi dverami nás pozdravila stará pani. ,,Nečakala som, že si donesieš návštevu. Upratala by som, keby som to vedela." zašermovala rukami do znaku ,, hanba mi".
,,Ale babi. Veď ty tu máš poriadok vždy. Ešte sa nestalo, že by tu bol bordel." zasmial sa Mark.
,,No to máš pravdu. Neporiadol tu je iba keď si tu ty alebo tvoja mama." zasmiala sa aj ona a ja som sa pridala.
,,Oh prepáč. Nepredstavila som sa. Ja som Markova babička. Ale volaj ma kľudne Silvia. Tykaj mi." milo sa predstavila a podala mi ruku.
,,Lesly. Teší ma." Usmiala som sa a potriasli sme si rukami.
,,Krásne meno. Moja spolužiačka sa tak volala." zasmiala sa a popostrčila nás do kuchyne.
,,Nedáte si niečo? Niečo pod zub alebo kávu/čaj?" nadhodila, keď sme vošli do kuchyne.
,,Kávu. Ďakujem." povedala som a ona sa len usmial a prikývla.
,,Ja tiež." usmial sa na Silviu.
,,Ták. Odkiaľ sa poznáte?" začala Silvia.
,,Na chodbe v našej bytovke. Sme viacmenej susedia. Poschodie hore dole." Začal a po chvíli dodal ,,Nabúrala do mňa, keď som pozeral čo je v schránke." zasmial sa a Silvia tiež.
,,Takže takto." uškrnula sa a všetci sme sa začali smiať.
Položila pred nás šálky s kávou, cukor a mlieko.
,,Dochuťte si ako to máte radi." usmiala sa a odišla s kuchyne.
,,Kam išla?" zvedavo som sa opýtala.
,,Neviem. Asi si myslela, že nás nejako ruší svojou prítomnosťou." zachrchtol sa a odchlipol si z kávy.
,,Je milá." odvetila som a oschlipla si tiež.
,,To hej." usmial sa.
Keď sme dopili kávu, vošli sme do poloprázdnej izby.
Mark začal dávať krabicu na krabicu a poprosil ma, aby som mu ešte jednu dala navrch.
,,Nie ja ju odnesiem." bola to posledná krabica a on ich mal v rukách už aj tak dosť.
Len prikývol a ja som zodvihla krabicu a spolu sme vyšli na dvor a cez bránu k autu.
Poukladal ich na zadné sedačky a potom vzal aj tu moju a položil ju k ostatným.
,,Hotovo." zavelil a usmial sa zadychčane.
Neviem čo bolo vtých krabiciach, ale boli ťažké. Ja som niesla jednu a ruky mi skoro odpadli. On mal 4.
,,Máte všetko?" ozvala sa Silvia s pred brány.
,,Zrejme áno. Šak keby si niečo našla, alebo by si mama zmyslela, tak prídem po to." Zasmial sa a ona tiež. ,,Ideme. Chceli sme ešte niekam ísť." povedal a Silvia podišla bližšie k nám. ,,Dobre. Opatrujte sa." Pobozkala ho na čelo a objala.
,,Rada som ťa spoznala." objala ma a usmiala sa.
,,Nápodobne." Úsmev som jej opätovala a spolu s Markom sme nastúpili do auta. Naštartoval a zatrúbil. V zrdkadle som videla ako nám Silvia máva s úsmevom od ucha k uchu.
,,Kam ideme?" nahodila som, pretože o ničom neviem.
,,Uvidíš." zasmial sa a viac neodpovedal. Vládno medzi nami celú cestu ticho.
,,Sme tu." zaparkoval pred kinom.
,,Kino? Vážne?" zasmiala som sa a on tiež.
,,Noa?" vyceril na mňa zuby.
,,Fajn. A na čo ideme?"
,,Neviem." Stále ceril na mňa zuby.
,,To ako vážne?" tvár som si skryla do dlaní a smiala sa. Určite som bola celá červená, pretože mi stoho smiechu až teplo ostalo.
,,Vytiahneš ma do kina, ale sám nevieš na aký film?" dostala som zo seba po chvíľke záchvatu.
,,No." zasmial sa. Potiahol ma rovno k predajni s lístkami. Kým on kupoval lístky, ja som si obzerala veľké plagáty s filmami čo boli a čo budú.
,,No?" pozrela som na Marka, ktorý už držal v ruke lístky. Jeden mi podal a usmieval sa pri tom ako slniečko na hnoji.
,,Vážne? Ovečka Shaune?" začala som sa smiať, dúfajúc, že si robí srandu.
Nie nerobí. To vážne ? Budú tam deti do 7-8rokov a my starý chreni medzi nimi.
Vošli sme do sály a sadli si do radu K sedačky 12-13. Hneď po nás začali chodiť deti do 7-8 rokov a ich rodičia na nás pozerali, akoby sme spadli z marsu.
Neudržali sme to a hneď sme sa začali smiať ako blázni.
Heil!
Po dlhšej dobe som sa dostala k ďalšej časti. Síce trošku kratšej, a s chybami, keďže je to písane na mobile a v buse.
To nieje výhovorka ale pravda.
Vlastne ja nikde inde ako v buse ani nepíšem.
Divné.
Nevadí :)
Tak dúfam, že sa páčilo.
Spravili by ste mi obrovskú radosť, ak by ste mi tu zanechali vote, či nejaký ten komentík :)
Metalu zdar!
Lejla /,,/
