Sedím v autobuse a sledujem oblohu. Vzdy ma fascinovali oblaky. Kazdy bol iny, kazdy mal svoju cestu. Bledunko modra obloha, velky mrak a porosypane male mracky. Oblaciky ktore sa skryvaju za tmavymi, ziaria svietiacov bielou a slnko im dodava este vacsiu krasu.
Maly biely oblacik v tvare srdiecka sa pomaly skovaval za trosku vacsi mracik.
,,Čo bolo, bolo. Už nebude." Tieto slová mi stále behaju po rozume. Chápem nič viac medzi nami už nebude. Aj tak by to už nebolo ono. Je na 1000% jasné, že moje city k nemu tak lahko nezmiznú, ale byť sním zas a znova, by ma ubíjalo, ničilo. To čo povedal, má niečo do seba. Bola som hlúpa keď som mu verila a milovala ho celím svojím srdcom. Teraz k nemu cítim nenávisť za to ako mi ubližoval. Ale v hĺbke duše verím že je v ňom kusok dobra, nehi a lasky. Možno som nebola tá pravá. Verím, že príde raz niekto, kto ho zlomí a on bude šťastný a mu to dlho vydrží. Len tomu treba dať asi čas.
Ak by som sním mala niečo mať, tak priatelstvo. Viem, nikdy medzi babou a chalanom nevydrži iba priatelsky vztah. Vzdy vsetko zacina priatelstvom. U nas dvoch to snad aj nim skonci. Nemozem mu vycitat to, ze bol hlupak. On nato pride, ked pride ta prava.
