Uzavretá spoločnosť ♥

*Najťažšie 2 týždne*

V nedeľu som odišla do Martina zas. Mário ma viac menej ignoroval pomaly som sa učila na život bez neho. Moje srdce som už dávno vytiahla z hrude a zahodila aby ma to tak nebolelo. V Martine som bola s mojimi ľuďmi zo školy s mojim bratom a spolužiakmi a tiež mojim zlatíčkom Ajkou. Oni mi pomohli ísť ďalej keď mi bolo najhoršie keď som sa opúšťala a chcela ukončiť život. Oni mi podali ruku a postavili ma na nohy. Do Tvrdošína som nepáchla 2 týždne pretože som vedela, že všetka moja sila by vyšla na zmar a srdce rozlámané na tisíc malých čiastočiek by sa pozbieralo a po kúskoch by ma vyhľadalo zas. Po dvoch týždňoch som sa rozhodla ísť tam odhodlala som sa na pár dní. A tak keď som prišla do Tvrdošína vošla som do svojej izby. Periny tam boli stále tie isté. Všetko bolo rovnaké ako vtedy ale už ma to nebolelo tak ako predtým. Moje srdce som vyhodila zo svojho domčeku a už sa nikdy nevráti. Som chladná ako stena cítim že som chladná už nie som tá milá Jessica ktorá dala keď mala tá , ktorá sa starala o svoje sestry ako o svoje dcéry. Už som to nebola ja. Najhorší bol pocit keď mi mama povedala : "Ty si pre jedného debila stratila seba." a bola to pravda.

Tvrdošín bol rovnaký len ja som sa tam už cítila inak.Keď som prišla domov, zavolala som Máriovi kde je. Stretli sme sa v meste a on mi rozprával o tom ako sa snaží dostať späť svoju lásku. V tom sa moje srdce neviem odkiaľ zobralo a vošlo mi rovno do tela a moje slzy ktoré boli dávno preč sa zas vrátili. Ale už som nemohla mu ich ukázať. Priala som mu aby bol šťastný už len to chcem už nechcem niekomu zabraňovať v ceste aj tak som mu ukradnutá v tomto smere som len jeho dobrá kamarátka preto mu musím pomôcť. Jeho bývalá bola zhodou okolností moja kamarátka volala sa tak isto ako ja. Bolo to rozumné dievča veľmi. Obľúbila som si ju za tieto dva týždne. A pomohla mi. Viem že stále Mária ľúbila ale nepriznala si to. Mário mi u neho doma ukázal 9 papierov, ktoré smerovali jej bolo to niečo úžasné to nebolo písané rukou ale srdcom a to je niečo čo v dnešnej dobe je málokto taký. Musím priznať že som mala slzy na kraji keď som ich čítala. Závidela som jej všetko. A hlavne jeho. No keď sme sa potom porozprávali zistila som že niekedy je viac kamarát ako vzťah. Nemusím sa už obávať každého dňa. Nemusím sa báť že ho stratím. Išiel ma odkopnúť do mesta a potom som šla domov spokojná. Keď som si uvedomila že som späť ja a nie niekto iný tak som bola veľmi rada. Srdce sa polepilo leukoplastom. A zas hral na mojej tvári úsmev. Dokonca aj keď som zaspávala.

Viem je to kratšie ale chcem trošku inak pokračovať tak som to musela nejako uzavrieť :)