Uzavretá spoločnosť ♥

*Zbohom*

Za ten čas čo som bola v Martine som sa z Doda nespamätala. Bola som smutná s toho všetkého čo sa okolo mňa deje už som nevládala každú noc kričať zo sna po nociach iba plakať a premýšĺať nad vzťahmi. Bolelo to moc to bolelo nevedela som sama čo zo sebou. Občas som rozmýšľala koho vlastne milujem Maja alebo Doda? Nemám v tom jasno.. Neviem .. Bolo mi s toho strašne.. Dni plynuli nič sa nemenilo každý deň bol rovnaký...

Bolo 23:00 znova som len ležala v posteli a premýšľala nad ním .. Bola som sama doma tak som si zobrala fľašu vodky a začala ju piť aspoň chvíľu mi bolo fajn.. Keď som ju vypila mala som zas zlú náladu všetko sa mi krútilo .. "Ja už nechcem žiť .. nechcem !!! ".. kričala som po byte.. Vzala som telefon a zavolala mu : "Ty debil zničil si ma a ja teraz zničím teba ! Chapeš?".. Zrušila som po tejto vete.. Vošla som do kúpelne zas som sa pozrela na seba do zrkadla a plakala som rozmazaná špirála vyzerala odstrašujúco ale krútila som sa samej sebe. Vzala som žiletku ktorá bola vedľa mňa.. Mala som ešte víno v kúpelni zobrala som si ho do ruky a vypila si .. držala som žiletku v ruke a vravela si : "Toto je koniec.. Sprav to !! " .. nemala som moc odvahy tak som sa napila znova.. Žila pulzovala a hýbala sa zhora nadol.. žiletka v ruke studila.. Vtedy som dostala konečne odvahu.. Potiahla som žiletkou a všade sa rozliala krv.. Príjemne to štípalo nebolelo to. Usmiala som sa .. "Teraz idem do raja kreténi! " zakričala som na celý dom.. "Majte sa tu pekne zbohom !".. naďalej som sa smiala .. priam rehotala.. Potom som odpadla do krásnej nevedomosti ..

"Kde to som ? To je nebo ?" zakričala som do čierneho tunela a nakonci bolo svetlo odrazu sa z druhého konca ozvalo .. "Naozaj toto chceš? " bol to muž .. Žeby Ježiš ? .. "Kto si ? Ano chcem to už nevládzem!!"..Chvíľu bolo ticho rozbehla som sa na druhý koniec no v polke ma zastavil znova hlas:"Máš celý život pred sebou. Budeš mať muža,deti.. A tvoja mama ? A otec? A sestry ? Zabudla si na nich snáď? A čo tvoji kamaráti ?" .. Vtedy som sa hlboko zamyslela mal pravdu ale už je neskoro .. "Už je neskoro.." zakričala som nakoniec tunela.. "Nie nie je pokiaľ nevojdeš do tohto svetla koniec ešte nie je vráť sa na začiatok!" Kričal hlas.. Nevedela som sa rozhodnúť.. Isť domov alebo ostať tu stretnúť stratených a vidieť ako sa trápia moji blízky.. Otázka prišla: "Naozaj toto chcem?" opýtala som sa samej seba.. Ale odpoveď som nenachádzala.. "Kto si ?" ešte raz som zakričala s plných pľúc.."To nie je dôležité to sa dozvieš až po tom krásnom živote ktorý ťa tam vonku čaká".. odpovedal pokojne hlas.. Nevedela som sa rozhodnúť.... Spravila som dva kroky smerom..

Takže toto je ďalšia časť prepáčte že som nepísala ale nevládala som .. Depky mi nedovolovali ani pohnúť brvou na nohe.. Ale už som späť!! Dúfam že sa bude páčiť :)!