Uzavretá spoločnosť ♥

*Záhadná noc*

Keď prišiel Mário bola som veľmi vyčerpaná premýšľaním či vôbec príde a toho či čakanie má zmysel. A nakoniec prišiel aj s kamarátom Dalikom zišla som schody po dvoch až som sa ocitla dole otvorila som potichu dvere keďže sestry, ktoré tu ostali s nami spali. "Ahojte" privítala som ich s úsmevom keď vyšli hore spravila som im kávu, ale káva zrejme nebola dobrý nápad keďže sme všetci skončili aj tak na rozloženom gauči vyčerpaný a zaspávali sme páčilo sa mi ako sme ležali všetci pri sebe úplne pri stene bol Mário vedľa neho som bola ja a vedľa mňa bola Anabel s Dalikom. Odrazu mi bola strašná zima nechápala som tu no potom mi to docvaklo keď som bola s Máriom pred dvoma rokmi bolo to to isté vždy mi pri ňom bola zima. Nechápala som to opýtala som sa na to raz mami a tá mi vysvetlila, že to sa dej vtedy keď sa človek zamiluje.. Jeho srdce rýchlo bije a mozog nechápe čo sa to deje a cievy sa zužujú a tým pádom je človeku zima. Takže som sa do neho zamilovala zas raz.. Alebo to trvá stále ? Pamätám si ako ma to žralo vtedy ale, že by som niekedy nad ním premýšľala to tiež nemôžem povedať. "zzzzzz" drkotala som zubami zakrytá po uši perinou. "Poď bližšie ku mne ak chceš" povedal Mário pokojným hlasom a tak som sa na neho nalepila ako som najviac vedela a naše ruky sa spojili.. Držala som ho za jeho horúcu ruku potom som prešla po jeho zápästí a zacítila som jazvy niektoré hlbšie niektoré menej ..Jazvy po žiletke.. Zvraštila som tvár .."Aj mňa serú.. bol som hrozne blbý .. Tak by som chcel aby to zmizlo ale nezmizne to nikdy" povedal akoby vedel na čo práve myslím asi to aj vedel. Len tak sme ležali a Mário šiel na WC ako vstával tak sa buchol o zárubňu všetci sme sa pohotovo zasmiali potom sa Anabela rozosmiala viac .. Všetci sme na ňu hodili nechápavé pohľady.. Tento záchvat trval asi hodinu. Dalik to nemohol vydržať tak sa postavil a šiel si ľahnúť vedľa ostali sme tam len mi traja. Anabela sa stále smiala a tak šla dole pred dom sa trochu vyvetrať.. Ostala som tam len ja a Mário bála som sa čo bude ďalej.. Nemohla som to vydržať tak som mu dala pusu pretože jeho pery ma iritovali už dlho .. Vlastne odkedy ho poznám.. Nik nemá také pery ako on. Potom som mu ľahla na rameno a povedala som s najmenšiou dušičkou: "Počuj Mário .. Ja som sa zamilovala.. Ja nechcem sa sklamať.. " nachviľu som sa odmlčala pretože som si spomenula na môjho bývalého ktorý ma sklamal a odvtedy som chlapca nemala.. Trošku ma to rozcítila a s hlasom trasľavým ako keby cezo mňa prešiel prúd som pokračovala: "Nesmieš ma poslať do riti..Nesmieš sa na mňa vykašlať.. Lebo naozaj prestanem veriť na šťastie a lásku.." chvíľu bol ticho asi nevedel čo povedať už už som mu chcela povedať prepáč bola to hlúposť keď odmlka skončila."Vieš ja sa na teba nevykašlem mám ťa rád veľmi stále ale nemôžem byť teraz s nikým.. Nespamätal som sa ešte s bývalej.. A stále to bolí.. Ale časom možno.." Táto veta mi veľmi ublížila nečakala som na ďaľšie slová ktoré by mohli urobiť niečo z mojím ja a vlepila som mu najkrajší bozk aký som vedela. Potom som si jemne ľahla na jeho plece.. Užívala som si každú jednu sekundu pretože som vedela že toto je možno posledný krát kedy si môžem užiť jeho pri mne. V takej blízkosti.. Rozprávali sme sa asi do 4 rána a potom som zaspala na jeho pleci.....

Dúfam že sa páči :)

A dnes dám ešte jednu :)