Uzavretá spoločnosť ♥

*Nový deň v cvokárni*

Hafo si sadol na moju posteľ a prihovoril sa mi: "Tak mi povedz niečo o tebe. Keď už tu musíme byť a keď si mi nepovedala nič už mesiac." .. Pozrela  som sa na neho pohľadom neviniatka a neubránila som sa úsmevu: "Neviem čo chceš vedieť." Zrazu mi bola neuveriteľná zima zababušila som sa do postele lebo mi bola strašná zima Hafo sa oprel o moje nohy:"Prečo si to urobila?".. Nechcela som sa s nikým rozprávať o tejto téme pretože som sa stále necítila najlepšie ale predsa len som mu povedala o všetkých chlapcoch v mojom živote, ktorý ma sklamali a ja som to kvôli nim vzdala dokonca som mu povedala aj o tuneli.. Zostal ako obarený  no nakoniec skonštatoval len jedno: "Jess si silné dievča toto by som neprežil ani ja asi.. Bez ujmy samozrejme.. Ako ti to tí bastardi mohli urobiť ? Bože veď si také krásne a zlaté dievča. Ale toto sa nerobí pre debilov a debila žiadneho!".. Bolo zlaté počuť od tohoto môjho debila.. počkať čo môjho ? Nie nie Jess nie je tvôj! Pozrela som sa na neho nevinnými očkami až teraz som si všimla jeho tyrkysové oči mal v nich malé čiastočky ktoré boli šedé také zvláštne oči, ktoré patria tak zvláštnemu chlapcovi.. A prečo tu vlastne je ? Trochu zahanbene po týchto vetách ktoré mi povedal som sa sa ho opýtala:"A ty si tu prečo?".. Chlapec neochotne a veľmi smutne odpovedal:"Rakovina.. Debilná choroba, ktorá ničí môj krásny život, ale ja verím že sa to polepší." .. Odrazu mi zastala reč.. Nechápala som tomu .. Prečo sa sakra takéto veci stávajú práve takým dobrým ľuďom ? A hlavne mladým!! Zosmutnela som pri predstave, že som si chcela vziať život keď niekto by zaň dal aj posledné drobné.. Dobrú chvíľu bolo ticho a potom som len ticho povedala: "Bože to vážne ? Nemôžem uveriť, že ... " Ani som nedopovedala a Hafo ma doplnil trochu otráveným hlasom: "Že som tak mladý ? Že to postretlo práve mňa?Áno sám seba sa to často pýtam..  Ale vlastne už tu nemám byť ani prečo..Celý život mám posraný.. Každý na mňa serie za mesiac čo som tu neprišiel ani jeden človek z mojich príbuzných.. Ale tým ťa nechcem zaťažovať máš toho sama moc." Ach to som nevedela keby som to vedela tak sa včera nepýtam kto bol za mnou a vôbec.. Ale napadlo ma čo jeho rodičia:"A tvoji rodičia neprídu ?".. Ako som dopovedala otázku hneď som sa zháčila.. Vlastne čo ak ho urazí moja otázka ? Ale odpovedal pokojne:"Moji rodičia zomreli keď som mal dvanásť  pri autonehode.. Prosím ťa neľutuj ma Jess... Už mám toho dosť.. Teraz bývam na internáte a myslím, že mi tam je lepšie  ako v detskom domove po dohode z riaditeľom detského domova môžem tam bývať do mojej osemnástky a po osemnástich dostanem dáke peniaze na rozbeh života ale povedzme si pravdu.. Koľko mi vydržia tie peniaze? Tých pár tisíciek ? Mesiac? Dva? A potom ? Otázne je či si nájdem prácu.. Vždy som chcel študovať na Vysokej, ale o tom môžem tak akurát snívať.. Pretože s čoho by som platil internát ?  Popri robote sa nestíham učiť..  Nejdem ti to už hovoriť je to zbytočné a ešte k tomu ťa tým zaťažujem ani nemám prečo.." Úplne mi vyrazil dych.. Tento chlapec si prežil toho moc a ja sa sťažujem pre zlomené srdiečko. Som hlupaňa:"Mrzí ma to Hafo.. Máš to kruté ale prestaňme sa opúšťať vyberiem si notebook a pozrieme si nejaký film čo povieš ? " Hafo súhlasil a tak som vybrala z nočného stolíka notebook a pozreli sme si môj obľúbený film Na vine sú hviezdy.. Na konci filmu som si zas pekne poplakala už len preto že zomiera pri mne chlapec, ktorý ma volá princezná. Chlapec , ktorý sa ku mne správa ako ku princeznej. Ešteže tu bol môj kamarát Hafo ktorý ma vrúcne objal a utrel mi svojimi horúcimi prstami slzy. Po chvíli povedal: "Krásny film.. Ale už mi tu neplač princezná nehodí sa ti to. Aj keď keď ťa vidím plakať mám chuť ťa pobozkať ale napriek tomu už to nerob. Ani pri mne ani nikdy! Vždy sa usmievaj. Dovolím ti plakať iba vtedy ak si udrieš malíček o roh stola či postele alebo gauča. Naozaj to bolíííí!!" Po týchto slovách som sa smiala so slzami v očiach vyzeralo to komicky myslela som si že keď sa niekto usmieva a pred chvíľou plakal vyzerá to očarujúco ako vo filmoch ale vyzerala som ako hroch. S Hafom som sa cítila oslobodzujúco naozaj skvele. Ešte sme sa chvíľu s Hafom rozprávali o všetkých možných témach a potom prišla sestrička: "Jessica máš návštevu choď do jedálne." Odpojila ma od prístrojov a ja som prišla ku jedálni a uvidela som tam Maja a Doda. Neviem sama prečo som sa usmiala a do dverí som vtrhla ako hurikán a zajačala som od šťastia :"Ahooojtéé." Najprv som sa hodila na Maja ten ma dobrú chvíľu objímal a potom ma pustil. Objala som Doda a ten mi dal na líce pusu. Sadli sme si za stôl a rovno som sa opýtala: "Tak čo moji?" chlapci sa usmiali zrejme videli, že som zas späť:"Jess sme nesmierne radi, že si zas fit už sme sa báli o teba." .. K tomuto som sa nechcela radšej ani vyjadrovať,, 

Ľudia neviem prečo čoraz menej čítate.. :( Asi sa na to vykašlem napíšte mi čo vám vadí.. Alebo čo mám zlepšiť.. Alebo či to vôbec čítate aby som vedela či to má zmysel. Za každý názor budem rada :). Vaša Jess..