END

2.Kapitola

Poviem vám príbeh. Jedného dna do prvej B triedy zavítal malý chlapček na vozíku. Dievčatko si ho obľúbilo už na prvý pohľad. Učiteľka vozík postavila do uličky medzi lavice. Cez prestávku sa všetky deti rozbehli von až na malé dievča. Učiteľka vzala chlapčeka na vozíku -ktorý za celí deň nepovedal ani slovo- von. Zato ukecané dievča ústa ani nezavrelo. Prihováralo sa mu po celu cestu von.

"... To nevadí že nevieš rozprávať... ja ta to naučím... Aha... vidíš toho motýľa? Počkaj chytím ho...."

Po celú prestávku boli spolu no chlapec sa mohol len nemo prizerať. Mal ťažkú chorobu. Rodičia ho dali do školy, pretože dúfali , že v spoločnosti detí v jeho veku by sa mu na zdravý zlepšiť. Chlapček bol na vozíku. Nevedel rozprávať a ani sa hýbať.

Čím viac sa s ním hrala tým lepšie tomu chlapcovi bolo. Po pár týždňoch sa vedel usmiať. Čo bol pre nich oboch veľký pokrok. O dva mesiace vedel pohnúť rukou.

Dievčatko strácalo veľa kamarátov ale verila že jedného dňa chlapec vyzdravie. Možno bola tou "divnou" ale verila. Verila v nich.

Hrali sa so švihadlom, hľadali štvorlístky a hrali futbal. Robili všetko... len trocha inak.

Po pár mesiacoch si malé dievčatko úplne navyklo na chlapca. Bola to mladá láska? Možno. No nestihla to zistiť pretože jedného dňa prišla do školi.

Na vozíku kde mal byť malý chlapec bol len štvorlístok. Štvorlístok opatrne vzala do rúk.

Vtedy si naivne myslela že vyzdravel ale pravda bola iná. Cestou do triedy začula rozhovor pani učiteľky s rodičmi malého chlapca.

"Nevedela som že je na tom tak zle, vyzeral byť tak šťastný medzi deťmi..." začula ako hovorí pani učiteľka.

"Je nám to veľmi ľúto, neviem ako to poviem žiakom.." pokračovala učiteľka.

Dievčaťu sa do očí nahrnuli slzy a pomaly išla do triedy. V triede ju nemal kto povzbudiť pretože na ňu všetci zabudli. A v tú chvíľu malé hnedovlasé dievča, stratilo vieru. Vieru v záchranu...

Keď som padala tak som ho videla. Videla som tvár toho malého utrápeného chlapca pre ktorého bolo lepšie že zomrel ako trpieť a možno som si to uvedomovala až teraz. To malé naivné dievča som bola ja. Bola som naivná a verila som v šťastné konce a čo sa stalo teraz? Padám. Zdá sa akoby to bola celá večnosť lenže potom to prišlo.

Padla som do jemného náručia smrti, nebolelo to.

♥ ♥ ♥

Cítila som chlad ale iba chvíľu. Potom to utíchlo. Pár sekúnd som vnímala ticho okolo seba. Vnímala som to ako hodiny. Po líci mi stiekla kvapka. Plačem? Môžem plakať keď som mŕtva? Určite nie.

Potom padla ďalšia a ďalšia až som si uvedomila že to je dážď.

Otvorila som oči, sadla som si a potom hneď vstala. A viete čo bolo zvláštne? Ani škrabanec, žiadna bolesť len chlad ktorý mi prináša dážď. Vstala som a rozbehla som sa domov. Pomaly som otvorila dvere, všade bola tma, pomaly som vošla do kúpeľni a zhodila som zo seba oblečenie. Prezrela som sa ale nič. Ani škrabanec.

Vliezla som do horúcej sprchy a bola v nej asi hodinu. V mysli som si neustále rekapitovala čo sa práve udialo.

Konečne som sa ukľudnila a potom som zacítila všetku tú bolesť. Akoby ma pichali ihly zo všetkých strán. Zošuchla som sa po skle na zem v sprchovom kúte a schúlila som sa čo najviac do klbka a cítila som strašnú bolesť. Mala som chuť vykríknuť. Srdce mi na chvíľu prestalo byť a len som čakala kedy to skončí.

V tom najhoršom, kedy som už bolesť nevnímala čo bola taká silná, to všetko skončilo. Srdce sa mi rozbúšilo a mohla som dýchať. Nohy sa mi triasli a nevedela som tomu zabrániť. Čo sa to so mnou deje?

Vypla som prúd vody ktorý po mne stekal a len tak som sedela a objímala sa. Po pár minútach sa to stalo znova.

Znova tá nepríjemná bolesť. Zalapala som po dychu a moje srdce prestalo byť na pár sekúnd. Tie sekundy som vnímala ako hodiny. Modlila som sa aby to už prestalo. Nemyslela som si že v živote niekedy ucítim túto bolesť. Srdce znova začalo byť a ja som mohla dýchať.

O desať minút sa to zopakovalo znova. O ďalších päť minút znova. Potom znova a znova. Až som to prestala počítať. Človek by si povedal že to nebude také hrozné keď to už zažil predtým ale nie. Zdalo sa že zakaždým to bolo ešte horšie ako predtým. Vždy v tej chvíli keď moje srdce nebilo, v mojej hlave znel mužský hlas zo slovami "Nájdi ju"

Ale koho?!