END

5.Kapitola

Okolo 11 večer ma zmohol spánok a tak som zhasla a prikryla som sa. Viečka mi oťaželi a zaspala som.

Kráčala som chodbou ktorá bola plná študentov. Každý z nich mal svoju vlastnú činnosť a zabávali sa. Vyzeralo to tak pokojne. Avšak mala som nepríjemný pocit že ma niekto sleduje. Nie niekto zo študentov. Viem že to bol niekto známi ale nebol to normálny študent. Otočila som sa ale tam nikto. Len študenti čo sa venovali vlastnej práci.

V tom momente som zacítila ruku na mojom ramene. Otočila som sa lenže to už som otvorila oči. Pri posteli sa nado mnou skláňala osoba. Zavrela som oči a dúfala, že osoba zmizne. Lenže keď som oči otvorila, cítila som sklamanie pretože nad mojou posteľou sa skláňala stále tá istá osoba.

Stephen...

Počkal som kým zaspala a premiestnil som sa dnu. Podišiel som k nohám jej postele , a na chvíľu som chcel vedieť o čom sníva. Vošiel som jej do mysli a ocitol som sa v jej sne. Musel som si dávať pozor aby ma nevidela. Neskoro som si uvedomil že z jej sna robím nočnú moru. Zachvátila ma túžba dotknúť sa jej. Je to len sen. Nič to predsa neznamená. Dotkol som sa jej a ona sa otočila. No skôr ako si stihla všimnúť moju tvár odišiel som z jej sna a tým som jej sen prerušil. Uvedomujem si že porušujem veľa pravidiel a neskôr na to doplatím ale konečne som dosť silný aby som to urobil.

Otvorila oči a neveriacky sa na mňa dívala. Zavrela oči akoby dúfala že zmiznem. Musel som sa nad tým zasmiať. Tak to nie, už ti pokoj nedám.

Mellany...

"Kto si?" vykoktala som zo seba tíško no niečo v sebe mi vravelo že sa ho nemusím báť. Mozog šiel bokom a ja som si opatrne sadla.

"Nepamätáš si?" šepol a sadol si vedľa mňa. Vyžaroval z neho chlad. Pozrela som sa na jeho ruky.

"Nútil si ma skočiť..." šepla som a sklonila som hlavu. Nemala som odvahu pozrieť sa mu do tváre. Nechcem vedieť kto to je.

"Len som ti to navrhol..."

"A ja som skočila..." povzdychla som si a pery som zomkla do čiary. Už som sa mu nebála pozrieť do tváre a zračila som Stephena. Neprekvapilo ma to.

"Kto si?" šepla som, viem že je to Stephen, ale to je všetko. Čo chce? Prečo sa to všetko deje? Som tak zmätená.

"Nepamätáš si na mňa?" šepol a opatrne ma chytil za ruku. Akoby sa mi v hlave vynorili všetky spomienky na malého chlapca na vozíku. rýchlo som pustila jeho ruku a snažila sa zastaviť tú náhlu vlnu spomienok. Ale to už on nespôsoboval. Predklonila som sa a hlavu som si položila na kolena.

"Si predsa mŕtvy nie?"

"Nie tak celkom..."

Začala som si hrýzť spodnú peru a snažila zastaviť slzy. Bolo to nemožné. Ako ?

"Čo sa stalo? Chcem to vedieť. Všetko..." pozrela som sa mu do oči. Videla som rozmazane pretože moje oči boli uslzené. Ale aj tak som trvala na svojom.

"Neviem či je to dobrý nápad Mellie. Skús mi zatiaľ veriť," cítila som ako sa jeho pery obtierajú o moje ucho , zatiaľ čo ja sa pozerám pred seba.

Odvážila som sa pozrieť vedľa seba, ale Stephen tu už nebol. Jedine čo ma v tej chvíli trápi bolo či je to iba sen alebo realita. Nespala som do rána. Pozerala som sa na digitálny budík na nočnom stolíku. Počítala som hodiny, minúty, sekundy kým nezazvoní budík a ja konečne mohla vstať tak ako každé normálne dievča. Konečne sa na budíku objavilo číslo 5:30 a budík šťastne zazvonil. Vstala som a robila to čo každé ráno. Vyzerala som ako múmia a aj som sa tak cítila. Mysľou som sa vracala k včerajšej noci a nevnímala som činnosť ktorú som vykonávala.

Na obrázku je Steph, ďakujem za všetky komenty a hviezdičky.

-S láskou Mimaaaa :*