END

6.Kapitola

Mellany...

"Ahoj..."

"Ahoj..." odzdravila sa Camille.

Sadla som si vedľa nej. Čítala jednu zo svojich kníh. Vyzeralo to že je naozaj začítaná. Nevnímala ma. Opatrne som si sadla vedľa nej, nohy som si vyložila na stôl a otvorila som jednu zo svojich kníh. Bola som tak veľmi zamyslená nad tým všetkým čo sa do teraz udialo, až som si nevšimla že Stephen si sadol na svoje miesto. Natiahol sa a zobral mi moju knihu ktorú otočil.

"Teraz môžeš čítať," usmial sa.

Knihu som mala otvorenú a bola naopak. Uvedomila som si to až teraz a cítila som ako mi červenajú líca.

Zrak som uprela do knihy a zamrmlala som niečo ako "díky". Otočila som sa mu chrbtom keďže sedel za mnou ale aj tak sa mi nepodarilo začítať sa do knihy skôr ako sa začala hodina. Deň mi ubehol hrozne pomaly.

Hodiny boli nudne, prestávky ešte viac. Camille si čítala knihu a myslela si že si ju čítam aj ja. No moje myšlienky blúdili kdesi hlboko v lese. Snažila som sa nájsť cestu alebo presnejšie, riešenie všetkých mojich otázok ktoré mi vírili v hlave. Nastala obedová prestávka kedy Camille konečne odložila svoju knihu a šli sme spolu na obed.

"Čo sa deje?" začala keď sme vychádzali z budovy školy a mierili sme si to o uličku ďalej kde sa nachádzala budova s jedálňou.

"Nič Camille. Všetko je po starom"

"Vieš že nie je, " začala Camille "si celá bledá a vyzeráš že nie si na žive,"

"Camille," vzdychla som si, "naozaj mi nič nie je, v noci som nespala pretože som začala čítať odznova sériu Pekelných strojov"

Uverila mi to. Najskôr nechcela ale potom mi to uverila. Cestou domov z obedu sme sa zasmiali. Domov sme išli znova každá zvlášť. Ja som išla autobusom. A dneska bol jeden s tých dni kedy bol autobus preplnený. Kráčala som uličkou medzi sedadlami a hľadala som nejaké voľné. Rukami som sa chytala rohov operadiel a pridržiavala som sa aby som nezletela zakaždým keď autobusár prudko zabrzdil. Na predposlednom mieste v autobuse bolo jedno miesto voľne. Sedel tam nejaký chlapec. V kapucni. Zo slúchadlami v ušiach a s kapucni mu vytŕčali čierne kadere.

"Môžem si prisadnúť?"

Chlapec otočil hlavu smerom ku mne. Dlhé čierne vlasy mu zakrývali oči ale už som ho spoznala. Bol to Stephen. Na tvári mu nabehol slabý úškrn.

"Isteže," tašku ktorú mal vedľa seba si dal pod nohy. Ja som si sadla vedľa a tašku som si položila na kolena. Cítila som sa tak trápne. Aj keď som nemala dôvod. Bolo to tak neprirodzene. Už som si vyťahovala slúchadla keď Steph začal rozprávať.

"Vedel som, že dneska mam ísť namiesto autom na autobusy," nadhodil a pozrel sa na mňa.

"Ale ráno som ta nevidela..."

"Lebo si sa nedívala..." zamumlal.

"Aha..." zadívala som sa na prsty kde som rozmotávala slúchadla. Asi som ich ešte viac zamotala. Stephen sa tiež len s jemným pousmiatím díval ako ich rozmotávam a postupne pri tom strácam nervy.

"Kedy sa zahráš na gentlemana a ponúkneš mi pomoc"

"Ukáž..." slúchadla mi zobral z rúk a začal mi ich rozmotávať. Spokojne som sa oprela o operadlo a sledovala som ho.

Keď slúchadla rozviazal zobrala som si ich. Strčila do ucha z jednej strany jedno slúchadlo a z druhého konca som pripojila koncovku slúchadiel k mobilu. Pustila som si jednu z mojich pesničiek. A počúvala som. Keď som si uvedomila že rozhovor so Stephom už pokračovať nebude, aj druhé slúchadlo som si vsunula do ucha. V hlave mi hrala moja hudba. Prstami som si poklepkávala po mojej nohe do rytmu. Neskôr som postrehla ako mi kradne jedno slúchadlo a prikladá si ho k uchu.

"Aká rockerka" ozýva sa po chvíli a ja na krátku chvíľu sčervenám.

"Čo počúvaš ty?"

"Zjavne... To iste..." zasmial sa a ukázal na mobil kde ma tu istú skladbu akú si púšťam v poslednej dobe stále dookola.

Dneska som sa chcela staviť v knižnici a "vypožičať" si tu knihu ktorú som šľahla. Ak chcem ísť do knižnici u nás v meste, musím vystúpiť o zastávku skôr ako keď vystupujem pri mojom dome. Už bol čas aby som vystúpila. Autobus bol plnší než keď som nastupovala. Vtedy nebolo kam si sadnúť. Teraz nebolo kam sa postaviť. Hneď ako som sa postavila. Stephen na mňa vyvalil oči.

"Kam ideš? Myslel som že vystupujeme na rovnakej zastávke,"

"Chcem sa zastaviť ešte v knižnici," ako náhle som s úsmevom dopovedala, tlačila som sa von. Zdalo sa to ako večnosť kým som sa dostala ku dverám a vystúpila som. Dala som si to skratkou k mestskej knihovne.

Stephen...

Sedel som tam a premýšľal som. Našťastie som premýšľal skoro a začal som konať. Vystúpil som hneď za ňou. Nevšimla si ma. Opatrne som kráčal asi 20 krokov za ňou. Sledoval som jej telo. Počúvala svoju hudbu, na ktorú tancovala rukami a kráčala si. Myslela si že je sama.

V hlave sa mi ozýval hlas: "Tvoji rodičia nezomreli preto aby si to vzdal"

Toto mi povedal diabol u ktorého sa za mňa upísali rodičia. Zomreli a obetovali sa aby som prežil. Lenže ja nie som živý... Je zo mňa monštrum...

Som tu po hrozne dlhom čase a veľmi ma to mrzí, mala som menšie problémy a veľa záujmov, nestíhala som ale konečne som si našla čas pridať dačo nové. Hádam sa páči a čoskoro som tu zas.... Na obrázku je Mell <3

Z láskou Mishelin <3