END

4.Kapitola

Ako prechádzal uličkou aby si sadol tak sa mi pozrel sebavedomo do očí. Tento pohľad mi prišiel cudzí ale zároveň tak známi.

Potom sa to stalo, zacítila som tu nepríjemnú bolesť. Do celého tela. Ale bol to iba zlomok sekundy. Avšak stačilo to natoľko aby ma premohol strach.

"Si v poriadku?" začala si o mňa robiť starosť Camille ktorá si všimla skôr ako ja že som dokrčila stránku na knihe.

"Ehm vieš.... zlá časť... poznáš to keď nesúhlasíš s vôľou autora a chcela by si to po svojom však..."

Môj nový spolužiak ktorý si sadol do lavice za nami sa nad mojou myšlienkou zasmial.

"Ako obrazne povedané..."

Ignorovala som ho. Cítila som ako som bledá, možno od strachu? Neviem. Ale hrozne sa mi točila hlava a tak som si unavene ľahla na lavicu. Takto som strávila zvyšok hodiny. Camille si čítala a ja som nechávala oddýchnuť telo v ktorom ešte stále chvíľkami pulzovala bolesť.

Takto som bola ďalšie 3 hodiny. Cítila som sa ako múmia. Bola som akoby nevyspatá po niekoľkých nocí. Keď nastala obedová prestávka, tak som Camille povedala že mi je príliš zle na to aby som šla na obed a zjedla niečo s čoho mi bude ešte viac zle. Prikývla s porozumením a odišla. Ja som zostala ležať len tak na lavici . Zavrela som oči a v hlave som spoznala známi hlas so známymi slovami "Nájdi ju". Opatrne som vstala a nejak som vyšla na strechu budovy. Stála som na kraji a začula som zvonček. Študenti podo mnou vošli do budovy a medzi tými deťmi som zazrela červené vlasy Camille. Nikto tu nebol.

Postavila som sa na kraj budovy a snažila som sa rozmýšľať. Snažila som sa tomu zabrániť. Ale aj tak som napokon skočila.

Nikdy som sa necítila lepšie. Strach zo mňa opadol a ja som len čakala kedy už bude koniec. Kedy sa skončí všetka ta bolesť. Ale nie.

Necítila som bolesť. Padla som akoby smrti do náručia a jediné čo si pamätám boli modré oči. Boli ako nebo alebo ako búriace sa more. Nevedela som si vybrať. Viem že to bolo úžasné. Chcela som ten pocit strachu a adrenalínu zažiť znova.

Oči som otvorila a bola som na lavici v triede, rýchlo som sa posadila a poobzerala som sa okolo seba. Vedľa mňa bola Camille a za mnou ten nový chlapec. Ako som sa sem dostala? 

"Už si hore.... Hrozne som sa bála že si učiteľ všimne že spíš..."

"Prečo si ma nezobudila?"

"Snažila som sa ale ani si sa nepohla... Keď som prišla tak si tu už spala, nevedela som že ti je až tak zle..."

Zamyslela som sa. Camille vraví že som tu už bola keď ona prišla z obeda. To znamená že to bol len sen...Ale ja by som prisahala že sa to naozaj stalo...

Zvyšok dňa prebehol v normále. Domov som šla pešo. Chcela som byť chvíľu sama a tak som sa striasla Camille. Povedala som že idem ešte do knižnice. Tak som sa tam vrátila a knihu som vrátila na svoje miesto. Skôr ako si niekto stihol všimnúť som sa pobrala k východu ale vo dverách stál môj nový spolužiak koho meno som nestihla postrehnúť.

"S dovolením..." rýchlo som sa usmiala a čakala kedy mi uvoľní miesto prejsť.

"Och prepáč... Ty si Mellany však? Ja som Stephen..."

"Teší ma Stephen" nasilu som sa usmiala a obišla som ho. Vedela som že cestu by mi asi neuvoľnil.

"Kam máš namierene?" začal kráčať vedľa mňa a ja som zrýchlila do kroku.

"Domov, ponáhľam sa inak zmeškám autobus..." začala som sa vyhovárať.

"To nevadí...ja ťa domov hodím..."

"Nie to nemusíš ja pôjdeme rada autobusom..."

Nasilu som sa usmiala, zamávala som mu a rozbehla som sa na autobusovú zástavku. Možno to bolo trápne a trocha som ho ľutovala že sa tu s nikým nepozná a ja som mu to takto skazila ale bol fakt otravný. Ale na moju obranu. Neklamala som mu. Chcem stihnúť posledný autobus domov.

V diaľke som ho už videla, Ale kým som pribehla tak on odišiel a mávanie nepomáhalo. Povzdychla som si. Fajn , takže zas pešo. Je to par kilometrov domov, autom to je taká hodina cesty. Ale samozrejme sa to nestalo prvý raz čo som zmeškala autobus takže keď sa veľmi ponáhľam tak prídem domov pred tmou.

Hneď som sa vydala domov. Nasadila som čo najväčšie tempo a šla som po kraji cesty keďže tu chodníky už neboli.

Kvapla jedna kvapka na môj nos. Potom druhá na moje líce a do pár sekúnd som bola mokrá do nitky. Toto je proste Londýn. Aj keď to vyzerá že nebude pršať, nenechajte sa oklamať. Ono pršať bude!

Keďže pršalo, bolo zamračene, to znamená že tma prišla skôr.

Nie je to prvý krát čo som zmokla takže som si zvykla. Avšak mi to dosť stážovali autá ktoré prechádzali okolo a špliechali ma. Jedno auto pri mne zastavilo. Ignorovala som to až som nezačula hlas.

"Tak už ta smiem vziať?" ozval sa Stephen s auta a mne to prišlo fakt komické, myslím že aj jemu keďže sa smial.

"Ale mne fakt nevadí ísť pešo..."

"A mne fakt nevadí ta zobrať...sadaj! ... To bol rozkaz..." zasmial sa a ja som tam ešte chvíľu stala v daždi premýšľajúc či to bude dobrý nápad. Nie je to dobrý nápad. Usúdila som až keď som sedela v aute.

"Naozaj moc ďakujem..." sedela som v aute a dívala som sa von oknom.

V aute bolo ticho, ja som sa zadívala na kvapky ktoré stekali po bočnom skle auta a Stephen bol až príliš sústredený na jazdu. Po chvíli som si uvedomila že už zabáča do uličky kde ja bývam.

"Ako vieš kde bývam?" spýtala som sa plná strachu.

"To je nadlho..."

"Ale mňa to zaujíma..." vyzvedala som aj keď sme už boli pred domom a on stál. Vypol motor a v aute bola tma. Nevidela som mu do očí takže som nemohla spoznať či sa díva na mňa alebo von oknom.

"Keď si spala tak som sa rozprával s Camille, kde žije a tak... a dozvedel som sa že moja teta ku ktorej som sa teraz nasťahoval žije v tej istej dedine ako vy. Takže som približne vedel že bývaš tu. Ale Camille bola šikovná a dala mi tvoju adresu."

"Milá Mellany, pre budúcnosť... nikdy nezaspi v škole pretože tvoja najlepšia kamarátka rozdáva cudzincom tvoju adresu..."

"Často sa rozprávaš sama zo sebou?"

"Až príliš často..."

Zasmiala som sa a vystúpila z auta.

"Ďakujem za odvoz..." prebehla som rýchlo dnu.

Stephen...

Sedel som v aute a díval som sa ako odchádza. Nezmenila sa. Má rovnaký úsmev, oči a vlasy. Je krásna, presne tak ako si ju pamätám. Sedel som v aute až kým nezhasli svetlá vo všetkých oknách jej domu. Potom som vystúpil a ocitol som sa na balkóne jej izby, cez okno som sa díval ako sedí pod malou lampičkou ktorá vydáva tak málo svetla a čítala si. Mohol som sa na ňu dívať naveky...

Na obrázku je Camille, dúfam že ste spokojný , a že sa Vám páčila new kapitola :3 

S láskou Mimaaa <3