END

3.Kapitola

Prebudila som sa vo svojej izbe, ležala som v posteli a na sebe som mala hodvábnu nočnú košeľu. V hlave som mala toľko otázok. Ako som sa sem dostala? Prečo som v posteli? A ako som sa obliekla? Bol to všetko len nepríjemný sen?

Pamätám si len jemné záblesky. Ako ma niekto zdvíha zo sprchy. Potom len tma. Ako ma niekto nesie na rukách. Potom tma. Potom len to ako ma ukladá do postele a niečo mi šepká. Márne som sa snažila rozpomenúť si čo hovoril. Ale v hlave som mala prázdno.

Opatrne som si sadla, chcela som si myslieť že to bol len sen. Že to bola len nejaká nočná mora. Ale nebola. Na zemi vedľa posteli bolo moje oblečenie zo včera. Ešte smrdí po ceste na ktorú som padla ale stále v tom cítim slabý závan knižnice.

Natiahla som sa po okuliare ktorých jedno sklíčko bolo prasknuté. Vzdychla som si a nasadila som si ich. S panikou som zistila že ich vlastne nepotrebujem a vidím dobre. Položila som ich do škatuľky s handričkou a schovala som ju do zásuvky nočného stolíka.

Pozrela som sa do tašky kde bola kniha ktorú som "ukradla" . Opatrne som vstala a pozrela som sa na biele nohy ktorým sa nedostáva slnko ale strašidelné bolo aj to že na nich nie je žiadna modrina či škrabanec.

Som súca na psychiatriu. Áno, myslím že takto sa tomu hovorí.

Prezliekla som sa do teplákov a tielka, zišla som dole a na chladničke som našla odkaz od rodičov.

"Prídeme v sobotu ráno, s láskou Mama a Oco " trocha sa mi uľavilo. Keby sú doma tak by som mala iné problémy. Ale, v jednu chvíľu ma to aj nahnevalo. Keby viem že neprídu , zostanem v knižnici a nič s toho všetkého by sa neudialo.

Z chladničky som vytiahla vajíčka a začala som si robiť omeletu. Rodičia bohužiaľ prišli až na obed ale to bolo tentokrát aj dobre. Mohla som sa ukludniť. Keď prišli mala som hrozný strach že sa to stane keď budem s nimi. Keď sme spolu hrali nejaké karty, pozerali televízor alebo na večeri tak som sa neustále bála že sa mi to stane ale na šťastie celí víkend sa nič nestalo. Už som verila že sa to nikdy už nestane a že bude všetko v tom najlepšom poriadku.

V pondelok ako aj každé iné ráno som šla do školy autobusom.Bývam pomerne ďaleko. Vošla som do triedy. Bola som tu prvá. Väčšinou všetci chodili až po zvonení. Sadla som si na svoje miesto a otvorila som knihu ktorú som včera "ukradla". Po pár minútach prišla Camille a pozdravila ma objatím. Má krásne červené kučeravé vlasy a tvár zasypanú pehami. Niektoré dievčatá majú pehy len pri nose alebo pod očami ale u nej bolo zvláštne hlavne to, že to mala po celom tele. Vždy sa stranila slnku a keď už naň mala vyjsť tak len s opaľovacím krémom faktor 50 a viac. Vždy bola odsudzovaná za to kým je ale ja som jej závidela. V dobrom som jej závidela tú krásu čo nikto nevidí. Jej krása sa schováva pod okuliarmi a pod pehami. Nosila okuliare ako Harry Potter. Hrozne moc na nej vynikala tá čierna. Mala krásne mihalnice ktoré si strihala pretože sa jej pri žmurkaní oškierali o sklo okuliarov.

"Čo to čítaš?" spýtala sa jemným hlasom. Dôvod prečo si možno tak moc rozumieme s Camille je ten že sme až moc rovnaké. Nie výzorovo ale povahovo.

Ak vám to ešte nedošlo, to malé dievča o ktorom som vám rozprávala som bola ja. A keď ten chlapec zomrel, prišla som o všetkých priateľov. Až na Camille, tá so mnou zostala a vedela ma utíšiť v tých najhorších chvíľach môjho života.

"Ani sama neviem našla som to včera v knižnici..."

"Je to dobre?"

"Zatiaľ je to v pohode... a čo ty? Čítaš niečo?"

"Áno, rozčítala som si jednu..."

"Fajn..." konverzácia sa ukončila tým že si sadla vedľa mňa a otvorila svoju knihu.

Neviem povedať či mám rada školu. Mám rada učenie ale nie som tu veľmi populárna. Vlastne vôbec populárna. Nevedia že existujem. Som tu len na úlohy, na zhováranie sa s učiteľmi a na udržiavanie lepšieho prospechu v triede. Vlastne aj to je dôležité, ale nie pre mňa. Škaredý ľudia nemajú čo robiť na tejto zemi. Nemáme tu miesto.

A toto je na zamyslenie. Každý človek je krásny. Všade kam sa len pozriem sú krásny ľudia ale ja nie. A nie je to preto že by som si vymýšľala. Je to pravda. Každý je krásny aspoň v niečom ale ja som zázrak v prírode. Niekedy sa proste musím zasmiať na tom že som škaredá. Som vysoká. Sama ruka, noha. Vlasy som nosievala vždy vo vrkoči ale pred týždňom ako sa začal nový školsky rok na strednej, som sa rozhodla si ich nechať rozpustene. Nosievam okuliare. Oči mam nevýrazné, sivej farby. Pery sú divné.

S Camille sme sa rozhodli ísť spolu na strednú školu. To bolo vážne rozhodnutie ktoré sme podstúpili v 11 rokoch. Ale tento rok sme prestúpili na strednú školu v Londýne. Dúfala som že Londýn mi splní všetky moje očakávania.

Ale teraz. Ako ubehli prvých pár dní, mi Londýn nepríde tak zaujímavý . Londýn je snom všetkých dievčat. Londýn je mesto mnoho tvári ale pre mňa stratil svoje čaro. Kedy? Dneska. Keď prišiel do triedy nový spolužiak. Nevnímala som ako sa predstavoval len som mala hrozný pocit že ho odniekiaľ poznám. Ale odkiaľ?

Zahĺbila som sa do mysle a hľadala som. Nič. Ale jedno som vedela. Keď som sa pozrela jemu do tváre, stratila som všetky sny. Londýn bolo už len obyčajné mesto, kniha ktorú som čítala nebola tak zaujímavá ako sa zdalo, všetko čo mi kedy dávalo zmysel a radosť do života... Všetko sa to pri jedinom pohľade naňho stratilo.

Toto nebola láska... Niečo hlboko vo vnútri mi vravelo že ho poznám a že k nemu cítim niečo viac, Je to láska alebo nenávisť?

Prajem vám krásne sviatky. Síce trochu oneskorene. Vyskytli sa menšie problémy ktorými vás zaťažovať nebudem. Radšej mi píšte do komentu ako na vás stihol zapôsobiť nový rok. Na obrázku je nový chlapec. Môže byť?

S láskou Miša.