Dni ubiehali a už to bol týždeň čo som Stepha nevidela. Nechodí do školy, ani von. Mám strach že na vine som ja. Že som to s tým bozkom pokašlala. Bolesť sa zdala byť znesiteľná. Neomdlievala som pri nej. Naučila som sa to chvíľu zdržať alebo potlačiť. Ale iba na malú chvíľu aby som sa vypýtala z hodiny na toaletu alebo rodičom povedala že som smädná a idem sa napiť alebo naopak, že som si niečo zabudla v izbe a musím si pre to dôjsť. Zdalo sa to byť všetko v poriadku. Zatiaľ...
Večer som si prezerala poličku s knihami, čo by som si chcela prečítať. Pohľad mi zavadil o knihu ktorá mala čistú čiernu obálku. Posadila som sa s knihou na postel a so zvráštením čelom som si ju prezerala. Stránky boli prázdne. Ale ako to je možné? V knižnici som ju čítala a dočítala som sa iba po stranu 82. Teda, myslím že som ju čítala. Na prázdnych listoch boli napísané iba čísla strán. Nalistovala som na stránku 82. Perom tam bolo napísane "Nájdi ju!"
Knihu som odhodila čo najďalej. Čo to má znamenať? Po pár minútach som sa znova odvážila knihu vziať do rúk, prezerala som si každú jednu stránku. Popísaná bola len tá jedna. Vytrhla som ju a roztrhala, hodila som ju do koša. Knihu som otvorila. Zobrala som pero a začala písať.
"Som Mellany Fry. Žijem si pomerne šťastný život stredoškolskej žiačky. Nebudem nikoho hľadať! Daj mi pokoj ak si kto si!"
Knihu som hodila o stenu a zostala ležať na zemi, prikryla som sa a snažila sa zaspať. Netrvalo to dlho...
V noci som sa prebrala na hroznú bolesť. Nebola podobná tým čo poznám. Dosť sa blížila k tej, akú som mala keď som pobozkala Stephena. Srdce zastalo. Prechádzali sekundy, možno minúta ale nechcelo sa rozhýbať. Čo sa to deje?
Na pleci som zacítila ruku. Opatrne som sa obzrela a zbadala som Stephena. Neviem či to je dobré alebo zle. Či sa teším alebo mi je do plaču. Pomaly si ma vzal do náručia a upokojoval ma. Bolesť utíchala ale moje srdce sa nepohlo. Po chvíli som nepotrebovala ani dýchať. Nepotrebovala som vzduch.
"Čo sa to deje?" pozrela som sa na Stephena. Oči mal čierne, bála som sa. Na krku mal nejaké tetovania. Mohla som sa snažiť akokoľvek. Nevedela som to prečítať.
"Dokázala si to Mell, už si na konci premeny, zajtra ti to všetko vysvetlím, teraz si oddýchni..." dostala som sladkú pusu na čelo.
Oči sa mi zatvárali, nemohla som tomu zabrániť. Cítila som sa ako bez života.
"Zostaň so mnou" zašeptala som ako posledné. Ďalej si pamätám len tmu v Stephenových čiernych očiach.
<3 <3 <3
Ráno som sa prebrala, prvé čo som zbadala bola moja ruka položená vedľa mňa, mala som na nej divné machule, obrazce a vytváralo to divný dojem. Bolo to ako tetovanie. Ale pri pohľade zblízka to vyzeralo ako by to tam bolo vypálené. Tiahlo sa to až k môjmu ramenu. Ďalej som to nevidela. Hneď som sa posadila a začala som sa prezerať. Zdalo sa že aj na ľavej nohe niečo mám. Pod tričko som sa však nestihla pozrieť pretože ma vyrušil známy hlas.
"Neboj sa, vidia to len taký ako ja a ty," ozval sa hlas. Pozrela som sa na okno kde sedel Stephan a čítal si jednu z mojich kníh.
"Takže rodičia to neuvidia?"
"Nie, nemusíš sa báť,"
Chcela som si vydýchnuť, ale stále som si nemohla zvyknúť na to, že to nepotrebujem. Že nepotrebujem dýchať. Že nepotrebujem žiť.
"Tak, vstavaj! Dneska je škola!" zasmial sa a vyskočil von oknom.
"Hej!" nestihla som ani zakričať. Rýchlo som sa obliekla. Začula som trúbenie auta keď som sa česala. Na to vybehla moja mamina hore do mojej izby a oznámila mi že náš nový sused ma vezme do školy. Musela som sa zasmiať. Zišla som dole s taškou prehodenou na jednom pleci a s raňajkami v druhej ruke. Rozlúčila som sa s rodičmi a vyšla von. Všetko to ubehlo tak rýchlo a aj keď po mňa prišiel Steph, cítim sa smutne. Niečo vo vnútri mňa práve zomrelo...
Ahojte blázni :3 som tu z ďalšou častou, hádam sa vám páči. Čoskoro prídem s ďalšou častou. Navyše, premýšľam o tom že sa zapojím do jednej sútaže tu na wattpade, stačí napísať príbeh ktorý je Non-Fiction. Chcela by som sa zapojiť a chcela by som poprosiť o menšiu podporu :/ :) Vopred všetkým čitateľom ďakujem :3
Na obrázku je Mell :D :3
-Vaša Miška :3
YOU ARE READING
END
RandomŠŤASTNÝ KONIEC? Tu nie je šťastný koniec, Koniec je tá najsmutnejšia časť, Tak mi daruj aspoň šťastný stred A hlavne šťastný začiatok. (Pribeh obsahuje veľa pravopisnych chýb)
