END

1.Kapitola

Život nie je vždy romanticky, niekedy je realisticky...

Tak ako ten môj. Niekedy si poviem aká som šťastná v tú danú chvíľu, že mám najlepšiu kamarátku, v škole sa mi darí a že mám milujúcu rodinu a presne v tej chvíli sa to stane. Presne v tú chvíľu príde vysoká a sebavedomá osoba menom "Osud" a ukáže ti, že nie všetko je tak happy ako sa zdá.

Mojou piatkovou rutinou sa stáva knižnica. Dnešok nebol výnimkou. Akonáhle som vytiahla päty zo školy , tak som si to krátkou cestou mierila do knižnice. Knihovníčky ma už poznajú menom -bodaj by nie po toľkých rokoch. Vošla som do takzvanej "študovne" , tašku s kabátom som hodila na gauč, čo tam bol určený pre čitateľov. Knižnicu modernizovali minulý rok. Je to tu krásne a knižnica si tým získala viac čitateľov. Je to tu farebné ale zároveň ukľudňujúce. Je tu ticho a človek môže upustiť svoju fantáziu pri čítaní.
Medzi jednotlivými policami plnými kníh boli stoly so stoličkami, gauče, sedacie vrecá alebo len vankúše.
Prišla som do oddelenia modernej literatúry a hľadala som knihy ktoré by som si mohla vypožičať. Ako som tak prechádzala pomedzi policami tak som sa zatúlala k hororovým príbehom. Jednu knihu som schytila do rúk, prstami som pomaly prešla po obálke a otvorila som ju približne v strede. Nadýchla som sa vône knihy a už len z tohoto som vycítila všetky tie ruky čo listovali tou knihou a niekde hlboko vnútri som cítila novotu knihy.
Úprimne? Nemám rada nové knihy. Áno je to krásne keď stránky sú nedokrčené, keď ešte vonia novotou ale nie je to ten zážitok. Takto sa viem vcítiť do všetkých ľudí čo knihu čítali. Kniha by nebola nič bez svojich čitateľov.

Sadla som si na gauč kávovej farby. Otvorila som knihu a čítala som, ani som si to neuvedomovala a stránky len tak utekali...

Ako som si spokojne čítala tak z police vedľa mňa vypadla jedna kniha pri moje nohy. Po chvíli ďalšia a ďalšia. Všetko ma to privalilo. Nevedela som ujsť, šla som až príliš pomaly. Vyhrabala som sa spod kníh plných citátov. Citáty a slová rôznych postáv na mňa doliehali zo všetkých strán. Zrazu, všetko utíchlo, už som nebola v knižnici. Bola som hlboko v lese. Všade bola obrovská tma. Svietil mesiac, čo bol jediný zdroj svetla v celom okolí. Snažila som sa sústrediť na to ticho ale v tom sa ozval tichý hlas ktorý mi hovoril do duše.

"Nájdi ju..." povedal potichu. Nahnalo mi tu husiu kožu. Chcela som sa otočiť ale nešlo to.

Hlas mi "zahučal" v hlave "Nájdi ju!"

Schúlila som sa na zem a oboma rukami som si držala uši. Nadýchla som sa a otvorila som ústa aby som mohla dačo povedať ...

"Koho?" otvorila som oči a uvedomila som si že to bol len sen ktorý nič neznamenal. Keď som sa poobzerala tak sa nesvietilo. Bola tma a zachvátil ma strach. Už bola noc a knižnicu zavreli. Knihu ktorú som mala na bruchu bola otvorená na strane 82 . Presne tam kde som skončila. Toto je vysvetlenie môjho strašidelného snu. To je akoby zaspať uprostred nedopozeraného hororu. Vstala som, knihu som si prezrela a v tej tme som nevidela názov autora a ani diela. A bála som sa že keby prídem zajtra tak tu tú knihu nenájdem. Tak som učinila závažné rozhodnutie, že tú knihu ukradnem.

Samozrejme, potom ju vrátim, hneď ako ju dočítam. Len si ju zoberiem bez zápisu. Vstala som a nahmatala som si cestu do študovne a ku gauču kam som si hodila veci. Nič tam nebolo. No skvelé. Knihovníčka ich musela niekam schovať. Povzdychla som si a skúsila som dvere či nie sú otvorené ale márne.

Možno bude dobrý nápad tu počkať do sobotňajšieho rána ale čo moji rodičia? Ako im vysvetlím že som strávila noc v knižnici. Táto myšlienka mi prišla komická a len poukazovala na to ako moc slušná som. Iné dievčatá v mojom veku sú tehotné, fajčia, drogujú a ja? Ja som zaspala v knižnici. Uvedomujem si ako zle na tom som.

Našla som vypínač a zapla som svetlo. Šla som do miestnosti strát a nálezov, zobrala som si svoj kabát a tašku. S tašky som vytiahla mobil kde som mala asi milión zmeškaných hovor od rodičov. Hneď som zavolala mojej mamine no na moje prekvapenie som tu nechytala signál.

Cez chodbičku som zbadala nezamknuté okno. Bola to moja záchrana. Prišla som k oknu a otvorila som ho. Opatrne som preliezla von a postavila sa na okraj. Dívala som sa dole z najvyššieho poschodia budovy.

V hlave sa mi ozval tichí hlas "Nájdi ju..." akoby mi šepkal do ucha. Nejaké ruky ma chytili za pás ale mne... sa to páčilo.

"Koho?"

"Zlá otázka"

Nadýchla som sa: "Ako ju mám nájsť?"

Bolo ticho, no najviac ma strašilo to že som nevedela otočiť hlavu k nemu. Viem že to bol muž. Ten hlas, žilkovité ruky a cítila som že je vyšší.

"Skoč a už nikdy nebudeš sama..."

Jeho ruky ma púšťali a nikdy som netúžila viac zomrieť ako teraz. Mozog nerozmýšľal, zavrela som oči a skočila som...

Ahojte, tu som pridala ďalšiu čast pre predstavu o čom približne príbeh bude :)  

S láskou Miša.