Boj o Život

7 Kapitola

Neviem čo sa práve stalo, ale pocítila som pocit plný tepla, vzrušenia, dobrodružstva a lásky. Keď som sa pozrela na Kevina pocítila som to čo ešte nikdy predtým. Nevedela som si vysvetliť ako je to možné, ale stalo sa. Zamilovala som sa do človeka, ktorého poznám len jednu hodinu a zo svojich snov. Kevin sa mi pozrel do očí s tým najkrajším úsmevom aký som kedy videla, venovaným iba mne a hneď som vedela, že je to vzájomné. ,,Nie je ti nič?" spýtal sa. ,,Nie, som v poriadku mala som mäkké pristátie a ty?" spýtala som sa ho s najkrajším úsmevom aký som vedela vykúzliť. ,,Som v poriadku" odpovedal už so zamračeným výrazom, keď sa postavil. ,,Čo sa stalo? Boli ťa niečo?" spýtala som sa so strachom, že sa mu niečo stalo. ,,Nie, nie, len som rozmýšľal nad tým čo sa stalo" povedal so zadúmaným výrazom a pomohol mi postaviť sa na nohy. ,,A na čo si prišiel? Pretože ja neviem prísť ani na jedno logické vysvetlenie" priznala som aj keď som nechcela, aby si myslel, že som hlúpa, ale toto nemalo žiadne logické vysvetlenie. ,,Nie si hlúpa" povedal prísne. ,,Čože?" spýtala som sa ho nechápavo. Zľakla som sa, hádam som to len nepovedala nahlas!

Z pohľadu Kevina

Čo teraz? Z tohto sa už nevyvlečiem. ,,Luna môžme sa o tom porozprávať neskôr? Ak teraz pôjdeš so mnou tak ti to všetko vysvetlím dobre?" spýtal som sa jej s vážnym výrazom. Trochu pochybovala o tom či mi može dôverovať však ma pozná iba jednu hodinu. ,,Luna myslíš si, že by som ti nejako ublížil alebo by som ťa uniesol? Vyzerám tak?" povedal som. ,,Nie o to nejde a nevyzeráš tak, ale musím ti tiež niečo povedať" oznámila mi. ,,Dobre, ale prosím ťa nie tu!" poprosil som ju a ona prikyvla. ,,Dobre teda, poďme ku mne domov" povedal som a vykročil som smerom k môjmu domu.

Z pohľadu Luny

Nasledovala som ho. ,,Bývaš sám doma?" spýtala som sa ho. ,,Áno z časti, občas ma príde navštíviť Luy. Je to môj dobrý priateľ (a v krajine Gledis môj pomocník) a bývam so svojím zvieraťom Delil. Delil je tak trochu em... vlk. Nemá besnotu toho sa nemusíš báť, je slušne vychovaná, nehrizie a je to vlastne moja jediná rodina" oznámil mi. Najprv sa mi zdalo čudné, že jeho domáci miláčik je vlk, ale vždy som sa chcela stretnúť s vlkom. ,,Vždy som chcela vidieť vlka naživo! Už sa neviem dočkať." povedala som s nadšením. Zahli sme za roh a uvidela som menší domček omnoho menší ako ten náš, do ktorého sme sa presťahovali včera. Vykročili sme k domčeku a Kevin otvoril dvere. Keď som prebehla pohľadom po priestore zpoza Kevinovho pleca trochu som sa prelakla bolo tam množstvo zbraní - meče, pištole, luky, katany a dýky a ďalšie, ktorým som nevedela priradiť názov. ,,Na čo toľko zbraní?" spýtala som sa, keď som si ich prezerala zbližšia. ,,Zbieram ich" povedal, ale vedela som, že klamal. ,,Prosim povec mi pravdu cítim, že mi klameš" pristúpila som k nemu a chytila som ho za ruku a tým som ho prinútila, aby sa mi pozrel do očí. ,,Nechcem ti klamať, ale zatiaľ ti nemôžem nič prezradiť. Sľubujem ti, že ak teraz pôjdeš so mnou do lesa všetko ti prezradím"povedal mi so smútkom a prosbou v očiach....