Boj o Život

16 Kapitola

Mala som pocit ako keby sa mala Zem roztrieštiť na malé kúsky. Otrasy zvyšovali na intenzite a nas hádzalo do strán. Náhle prišiel ohlušujúci zvuk po ktorom mi zaľahlo v ušiach a pišťalo tak, že som si myslela, že mi ten zvuk rozdrapí ušné bubienky. Táto prívalová vlna hluku, nárazov a pohybov zeme prišla náhle ako jasný, oslepujúci blesk z neba a šírila sa po celej zemi. Bála som sa a veľmi, nepomohla mi ani Kolinova sila, ktorá už slabla. Kevin sa snažil svoj strach a obavy zatlačiť do tmavého kúta svojej mysle. Nasadil si tvrdý výraz na tvári ako vždy, keď ho niečo zneistí alebo ho niečo trápi. Všimol si, že sa naňho pozerám a vtisol mi bozk na čelo. Bolo to malé gesto, ale mňa upokojilo a musela som sa na neho usmiať. Úsmev mi opätoval a ja som sa zas rozplývala nad tým aký má úžasný úsmev. ,,Za chvíľu už bude po všetkom" ozval sa Jacksonov hlas v reproduktore. Otrasy zrazu začali postupne slabnúť a my sme si mohli vydýchnuť.

Nevedeli sme čo nás čaká vonku za týmito stenami, ktoré nás chránili. Ani v najhoršom sne sme si nepredstavovali také zlé následky po dopade meteoritu na Zem. Keď nám Jackson oznámil, že už je po všetkom a otvoril veľkú, mohutnú bránu a nám sa naskytol pohľad na krajinu Gledis stále rovnakú a plnú života. Vtedy sme ešte nevedeli ako bude vyzerať svet za bránami. S Kevinom, ktorého som ťahala k bráne, ktorou som prvý krát prešla do tejto krajiny sme nevedeli čo máme očakávať, dúfali sme, že to čo uvidíme bude stále ten istý svet. Lenže práve opak bol pravdou. Keď sa brána otvorila s pomocou Midasovych posledných síl uvideli sme len zničený svet okolo nás, bez náznaku života na Zemi, bez rastlín, živočíchov a ľudí. Vtedy z nás opadli aj posledné kúsky nádeje na prežitie našich rodín, ktoré v čase dopadu meteoritu boli vo vonkajšom svete a nemali sa ako dostať do krajiny Gledis. Lenže vtedy sme nevedeli ešte o poslednej a skutočnej nádeji na oživenie naších rodin a slobodnom žití na Zemi. Vedeli sme len jednu vec. Na teraz sme zostali na Zemi len my a je len na nás aká bude budúcnosť Zeme a ľudstva.

Keď sme videli aká spúšť zostala vo vonkajšom svete nikto nemal chuť prehovoriť. Smútok bol všade na vôkol. Samozrejme našiel sa jeden človek čo nemal štipku úcty pre ľudí a svoj národ. Keď Jackson prehovoril všetci sme sa strhli ,,Nesmieme dlho smútiť. Nič nieje ešte stratené. Keď sme prežili my, možno ešte aj niekto za bránami. Vyšleme strážcov nech prehľadajú všetky kúty Zeme." Po svojom preslove odišiel a ja už som nevládala znášať túto situáciu. Tvárou som sa zavŕtala Kevinovi do hrude a pomaly mi začali po lícach stekať slzy.

Po dôkladnom vyšetrení, ktoré som musela pretrpieť, pretože na tom Kevin trval som sa dozvedela, že ma má na starosti takže keby sa mi niečo stalo bude zodpovedný za to on a neskôr za to aj stíhaný. Zistila som že mám ruku len narazenú nie zlomenú, takže nemusím mať sádru, ale iba sťahovací obväz okolo zápästia.

Keď si Kevin zistil pár informácií ohľadom strát na životoch a ohľadom ďalšieho postupu pri misii '5', konečne sme mohli odísť. Kevin ma vzal k Luyovi. Neskôr musel odísť, aby si niečo overil a tak som zostala sama s Luyom, ktorý tiež nemal dobrú náladu. Ustlal mi v Kevinovej starej izbe aby som si mohla odpočinúť. Prikrývky, v ktorých som ležala voňali presne ako Kevin a uspali ma rýchlejšie ako by som chcela.

Takže po dlhej dobe som zase začala písať tak dúfam, že ešte niekto si prečíta ďaľšie časti čo budem pridávať a zanechá nejaký ten vote alebo koment. ;)

PS. Trošku presnejšie spresnenie dopadu meteoritu ako to asi vyzeralo nájdete v priloženom videu.