13.november

468 46 8
                                    

Začínam písať nový príbeh, pretože jeden je málo, že áno? Proste môj mozog stále pracuje a potrebuje sa činiť, takže sa zasa púšťam do ďalšej story, tentokrát opäť hororovej. Ale! Môj kamarát mi písal o tom, čo sa mu deje v novom byte a mňa napadlo, využiť to v príbehu. Človeku predsa len viac behajú zimomriavky z toho, čo sa môže stať než z toho, čo je nemožné. Takže, aby som to skrátila, časti budú kratšie než obvykle. Budú to skôr také zápisky. Každá časť bude súhrn jedného dňa/jednej noci. Budú v nich použité skutočné zážitky, skúsenosti s "druhou" stranou. Ale dej je vymyslený. Takže neinfarktujte, pretože koniec už mám vymyslený ale nestal sa! :D Toľko asi na úvod. Užite si novú story, dúfam, že vás bude baviť :) Zdraví vaša Lil *


13. november – piatok

Bol som na ceste do nového mesta, z čoho som vôbec nebol nadšený. Ale našiel som si prácu, ktorá sa mi pozdávala a navyše celkom dobre platenú. Plus, dostal som byt neďaleko firmy. Len idiot by to nevzal.

Takže teraz sedím v aute, zhodou okolností v piatok trinásteho, ale kto by veril tým nezmyslom, že je to smolný deň. To sú keci. Pre mňa to bol šťastný deň.

Konečne vypadnem z domu, od neustáleho komandovania mojich starostlivých rodičov, od bývalej. Len kamoši mi budú chýbať. Ale nájdu sa noví a okrem toho, mám predsa auto. Domov môžem zájsť kedykoľvek.

Som tu. Nejako to ubehlo.

Na ulici nikoho, zrejme tiché mesto. Vyšiel som po schodoch a zazvonil. Otvoril mi domáci a hneď ma pozval dnu.

„Dobrý deň, som Krištof." Predstavil sa a rýchlo mi podal ruku.

„Filip." Zložil som si kufre na zem, potriasol mu pravicou a rozhliadol sa. Malá kuchynka, aj tak moc nevarím, takže to je v pohode. Kúpeľňa za rohom, celkom pekná. Vysoké schody viedli k podkroviu s dvoma posteľami. Šikmé steny. Super, už sa teším na tie hrče, keď si tam tresnem hlavu. Chlapík zatiaľ rozprával ako to je s platením a ja som sa snažil vnímať jeho nudný hlas. Potom mi vložil kľúče do ruky a chystal sa odísť, keď som ho zastavil.

„A tieto dvere? Čo tam je?" Ukázal som na druhú stranu na menšie biele dvere v modrom ráme. On len mávol rukou a už schádzal dolu.

„To je taká technická miestnosť. Máme od nej len jeden kľúč ale ty ho aj tak potrebovať nebudeš. Nie je tam nič zaujímavé." Dodal a rozlúčil sa.

Vybalil som sa, otvoril čipsy, zapol telku a užíval som si prvý večer sám v novom byte. 


EchoOnde histórias criam vida. Descubra agora