Echo

19. november

19. november - štvrtok

Bol som v práci ale myšlienky sa mi stále točili okolo bytu. Necht ma stále bolel a okrem toho mi pribudlo ďalšie "zranenie". Na dlani som mal dlhý rez, presne uprostred a dosť hlboko. Fajn, nielen, že som bol nevyspatý a vyzeral som ako sova ale ešte som aj behal v práci s obväzom na ruke. Každý sa ma vypytoval, čo sa mi stalo. Povedal som im pravdu? Že som šiel spať a prebral sa s krvavými perinami a dierou v ruke? Jasné že nie! Porezal som sa na rozbitom tanieri. Aké originálne. 

Ale späť k problému. Ten hlas mi stále znel v hlave, musel som vedieť, čo je za tými dverami. Tak teda, možnosti som zúžil na nasledujúce  - skrutkovač, spinka na spisy, vreckový nôž. Ak sa mi nepodarí otvoriť tie dvere jednou z týchto vecí, tak som v háji. Nemal som nijaký dôvod, aby som žiadal kľúče od Krištofa. Takže som sa tam musel dostať bez toho, aby o tom vedel. Hoci som netušil ako tie dvere opäť zamknem ak sa mi ich podarí otvoriť. Ale to doriešim potom. 

Dorazil som z práce asi o tretej poobede, žuvačková vôňa bola dnes akási slabšia, zato kvapkanie vody sa ozývalo na celý byt. Rýchlo som sa prezliekol, najedol a vzal si na poschodie všetky potrebné predmety. 

Okej, Filip. Už je to isté. Si totálny magor. Sedíš pred plechovými dverami, spoza ktorých počuješ dievčenský hlas a chystáš sa otvoriť zámku. Mal by si si nájsť babu. Už ti totálne hrabe. 

Umlčal som svojho vnútorného poradcu a pustil sa do toho. So skrutkovačom som to rýchlo vzdal, sotva som ho narval dnu, nešlo s ním pohnúť. Vreckový nožík mi tiež veľmi nepomohol, dočiahol sotva na centimeter a nech som s ním točil akokoľvek, zámok bol stále v rovnakej polohe. Napokon som vystrel spinku na spisy, jeden koniec som zahol a vsunul ju dnu. Nemám v tom prax, proste som s ňou hýbal na všetky strany, až kým ma nevyrušilo klopanie.