Echo

20. november

20. november - piatok

Keď sa ozvalo klopanie, zhrabol som všetky veci a schoval ich pod perinu. Nečakal som návštevu a nikoho, okrem kolegov, som tu nepoznal. Tušil som, kto stojí za dverami. Prekvapenie sa nekonalo, otvoril som domácemu. 

Vysúkal zo seba niečo o tom, že tento víkend mám službu s poriadkom na chodbe. Len som prikývol a sľúbil mu, že to urobím v sobotu. Potom sa pobral k sebe a ja som sa vrátil k svojej "práci". Vzal som spinku a vopchal ju do kľúčovej dierky. Mykal som s ňou do strán, zrejme zle pretože sa tam zasekla. Zanadával som a snažil sa ju vytiahnuť. Nešlo to. Chytil som koniec, ktorý trčal, pevne do prstov a trhol. Spinka povolila a zámka ostala v pôvodnom stave. A mne došli možnosti. Čo teraz?

Mám to nechať tak? 

Nemôžem sa predsa vlámať do bytu domáceho. Či? Počkám na chodbe, kým odíde a vezmem si ho. Brnkačka. 

Do čerta, Filip. Tebe už úplne drbe? Kvôli nejakému hlasu sa vlámeš do cudzieho bytu? Šibe ti? Určite. Zbláznil som sa. Hráblo mi. Ale čo chceš robiť? Keď ti bude stále hučať hlas v hlave, zavrú ťa do blázinca.

Dosť! Buď ticho. Zajtra idem po kľúče a hotovo. Ale čo keď z toho bytu neodíde? Čo keď bude celý deň doma? Raz musí odísť. Stačí pár minút.

S dverami som to nateraz vzdal a večer som si líhal s tým, že to doriešim zajtra. Sotva som privrel oči, uvidel som pred sebou nejakú miestnosť. Zrejme kuchyňu. Moju kuchyňu. Stál som v rohu a videl len nejasne. Dnu vošlo nejaké dievča a plakalo. Za ňou sa ozval hlas.  Sprvu som sa zľakol, ale nevideli ma. Nemohli. 

Kričal po nej, ale nerozumel som tomu čo vraví. Všímal som si ale kam ide. Videl som jeho chrbát, zastavil sa pri kuchynskej linke a na vrchnú skrinku zboku zavesil kľúč. Otočil som hlavu a môj pohľad sa stretol s jej. Videla ma. Pozerala priamo na mňa.