Echo

17. november

17. november - utorok

Ste sami, v novom byte. Cítite zvláštnu vôňu, počujete kvapkanie vody, a hlas. Iste, napadne vás jediné možné vysvetlenie. Náhoda. A čo sa týka toho hlasu, proste sa mi to zrejme zdalo. Čo je to predsa za blbosť počuť hlas spoza dverí nejakej technickej miestnosti, kde sú zrejme len poistky alebo čo? Jasné, Filip. Len náhoda a predstavivosť. 

S týmto presvedčením som zahnal akékoľvek divné myšlienky a večer som si ľahol spať s čistou hlavou. Ležal som na poschodí vo svojej posteli oproti dverám do tej "tajnej" miestnosti. V celej bytovke bolo ticho, počuli by ste aj muchu. Tie dvere ma znervózňovali a hoci to nijak extra nepomohlo, otočil som sa radšej k stene. Zaspával som, keď ma zrazu prebral zvuk, ktorý narušil ten pokoj v byte. 

Pánty. Staré hrdzavé pánty vŕzgajúce pri otváraní dverí. Filip, tebe už načisto šibe? Vravel som si sám pre seba v duchu a nereagoval na to. Znova. A znova. Po štvrtý krát už som sa zdvihol z postele a pozrel ponad zábradlie dolu. Iste, že boli všetky dvere zatvorené, ako inak? Máš halucinácie? Určite! Alebo to vŕzgajú dvere u tých susedov, ktorý tam možno ani nie sú. Kašli na to a spi. Ľahol som si teda späť a zatvoril oči. Zobudil ma budík, o hodinku som mal byť v práci. Odhodil som perinu a zjojkol. Pozrel som na ruku. Necht na palci som mal nalomený, od kraja ku stredu až do polovice. Ako sa mi to, do čerta, stalo? Pokiaľ viem, včera som to ešte nemal. Alebo áno? Nie. Určite nie. 

Sám o sebe ma prst nebolel ale keď som si na necht pritlačil, bolelo to ako sviňa, dokonca mi tiekla krv. Zbehol som do kuchyne a zalepil si to. Naraňajkoval som sa a pobral sa do práce. Deň mi ubehol rýchlo a tak som sa ani nenazdal a vracal som sa domov. Sotva som otvoril dvere, znova ma ovanula tá žuvačková vôňa. To si robíte prdel? Pomyslel som si a okamžite som otváral okná.