Echo

22. november

Drahí moji Angels. Už je to tak. Ani som to netušila, ale dnes mi to vydalo na poslednú časť. Verím, že sa vám bude páčiť, hoci som sa trochu ubrala iným smerom :D Som zvedavá na vaše reakcie :D Užite si čítanie. Vaša Liliht *

22. november - nedeľa

Skôr než som si čokoľvek všimol, vyvalil sa na mňa sladký zápach, ktorý otupil moje zmysly. Miestnosť bola zrejme malá, pretože hoci som nevidel jasne dnu, vedel som rozoznať ako ďaleko odo mňa sú steny. Žmúril som do tmy. Bol tam starý regál, postávalo na ňom zopár pohárov. Ale už na prvý pohľad to nebola technická miestnosť. Pootvoril som dvere aby sa dnu dostalo viac svetla. V ten moment som zmrzol. Od dverí sa k zadnej stene tiahla tmavá škvrna. Krv? Pokrčil som nos. Na zemi som si všimol staré noviny. Načiahol som sa po ne a prechádzal očami po článkoch. Vtedy som si to všimol. "Nezvestná Anna sa stále nenašla. Otec Krištof tvrdí, že netuší, kde by mohla byť." Zo šoku som prudko vstal a vtedy ma zahalila tma. Zrejme som sa udrel o strop. Miestnosť bola predsa nízka. Prebral som sa na zemi. Chcel som si pošúchať ranu ale necítil som bolesť. Sadol som si a vtedy som ju zbadal. Dievča s kučeravými vlasmi, pozerala priamo na mňa. 

"Kto si?"

"Anna." Tušil som to ale aj tak ma jej odpoveď vydesila.

"Ty si..."

"Duch? Áno. Celú tú dobu som sa snažila, aby si si ma všimol. Kvapkanie vody? Klopala som, vŕzgala dverami a ty nič. Dokonca som ťa poranila, ani to nefungovalo. Ale žuvačky zabrali však?" 

"Žuvačky?"

"Áno. Dávala som si ich stále, aby otec nezistil, že fajčím a nejako mi tá vôňa ostala aj po smrti."

"On...on ťa zabil?" Nechápal som, že sa ducha pýtam na to, kto ho zabil. Ale už to tak bolo.

"Áno. Hoci, zrejme nechtiac."

"Zrejme?"

"Hádali sme sa. Otec bol vždy trochu šibnutý. Všetko mi zakazoval. No a keď zistil, že fajčím, našla som si priateľa a chcem sa odsťahovať, naštval sa. Hádali sme sa a on ma v zúrivosti sotil o stôl. Udrela som sa. Zavliekol ma sem a zamkol. Vykrvácala som." Bolo mi jej ľúto. Otočila sa a ukázala mi ranu na hlave. Vtom som začul ako ide niekto po schodoch. Krištof. Zjavil sa na poschodí a mieril k dverám. 

"Ty hajzel!" Skríkol som v zúrivosti a vyšiel von. Nevnímal ma. Nechápavo som sa otočil k Anne, keď nereagoval ani na jeden môj pokrik. Chytila mi ruku a priložila mi ju k hlave. Ucítil som mokro a potom som uvidel na svojich prstoch krv. 

"Nechcela som, aby ti ublížil. Mrzí ma to." Dodala a mne to bolo hneď jasné. Bol som mŕtvy. Rovnako ako Anna. Krištof ma zabil, úderom do hlavy. Netresol som sa o strop. On ma udrel po hlave a ja som stratil vedomie. Zrejme sa zľakol, že niekto zistí pravdu. 

Anna ma chytila za ruku a keď Krištof zamykal malé plechové dvere, dodala:

"Príde ďalší nájomník a tentoraz ho už dostaneme."