Echo

21.november

21.november - sobota

Prebral som sa skoro. Nachystal som si vedro a nejakú handru a vyšiel na chodbu. Tváril som sa, že zametám. Domáci mal byt hneď oproti, takže by som ho určite neprehliadol, keď pôjde preč. Postával som tam ako debil asi dve hodiny. Nikde ani nohy. Vážne sa mi zdalo, že si Krištof tých susedov len vymyslel. Som tu týždeň a nikoho okrem neho som tu nestretol. 

Ako som tak čakal, napadlo ma niečo jednoduchšie, než sa mu vlámať do bytu. Vyšiel som pred vchod a pozrel doprava. Schody k chodníku mali zábradlie blízko jeho okna. Mal som viac šťastia ako rozumu. Okno bolo otvorené. Stačilo preliezť zábradlie a z úzkej rímsy sa vyšvihnúť do okna. Ale stále tu bola možnosť, že kľúč nenájdem. Môže ho brať so sebou. Napriek tomu som dúfal, že ho nájdem na skrinke, ako som to videl v sne. Umyl som chodbu a potom som čakal už nalepený na dverách z môjho bytu. Asi o polhodinu Krištof konečne odišiel. Okamžite, ako som sa uistil, že je preč, som vyšiel von a preliezol zábradlie. Prekročil som na rímsu a zaprel sa rukami. Najprv som si sadol a potom prehodil nohy dnu. Bol som tu. Naozaj som sa dostal do jeho bytu. 

Filip, ty magor. Ak ťa tu chytí...

Vnútorný hlas som rýchlo umlčal a schmatol v kuchyni kľúč. Dievča v sne mi ukázalo, kde presne hľadať. Kľúč visel na klinčeku pribitom do dreva. Presne ako v sne. Strčil som si ho do vrecka a bežal preč. Dostať sa z okna na rímsu bolo ťažšie ako z nej sa dostať dnu. Ale nebolo to vysoko, ak by som aj spadol, dopad by zjemnili kríky popri múre. Bez rozmýšľania som švihol jednou nohou k zábradliu a o chvíľu už som bol u seba. Vybehol som na poschodie, ani som nezatvoril dvere. Sadol som si pred plechové dvere a strčil dnu kľúč. Pomaly som ním otočil a zmeravel. Zdalo sa mi, že som niečo počul. Zahnal som obavy a opatrným potiahnutím kľučky som dvere otvoril.