Už bol posledný týždeň školy takže sme sa neučili. Spolužiačka priniesla dokumentárny film Milana Rastislava Štefánika. Celú slovenčinu sme ho pozerali. Ja som stále pozerala na našu slovenčinárku, ale ona mi venovala takmer len dva pohľady pri ktorých sa vôbec neusmievala, nechápala som čo sa deje. Najprv som myslela, že nemá náladu, no potom som si uvedomila, že k ostatným sa správa normálne tak ako pred tým len mňa si vôvec nevšímala. Bola som z toho smutná, hneď po vyučovaní som išla za ňou do kabinetu. Zaklopala som, ona otvorila, ja som sa spýtala čo sa deje? Ona odpovedala, že tu sa o tom baviť nebude, že ju mám o 5 minút počkať pred školou. Tak som prikývla, išla som do skrinky tak ako vždy zaniesť knihy, zobrať bundu a prezuť sa... Stála som pred školou v tom dobehla ona...
Ona- Prepáč, že meškám.
Ja- V poriadku.
Ona- Aj by som ťa pozvala niekde na kávu, len nechcem aby nás videli zo školy. Chcela by som sa s tebou porozprávať v súkromí.
Ja- Súhlasím, ale čo sa deje?
Ona- Tak, že by sme šli ku mne na čaj?
Mne sa hneď zastavil dych a prikývla som.
Ona- tak poďme bývam len kúsok od školy.
Cestou k nej sme sa vôbec nerozprávali. Mala som stiahnutý žalúdok, behali mi všelijaké myšlienky hlavou, najviac som si opakovala, že idem k nej domov. Prišli sme pred jej vchod, ona odomkla, otvorila a pozavala ma dnu. Vošla som, mala nádherný dom, nebol veľký, ale bol luxusne zariadený. Vyzuli sme sa, namierili sme si to rovno do kuchyne. Sadla som si za stôl.
Ona- Aký si dáš čaj? Čierny, zelený alebo ovocný?
Ja- Ovocný.
Ona- mám len jahodovo-čerešňový, môže byť?
Ja- áno ten mám najradšej.
Dala vatiť vodu, zaliala čaj a obe šálky položila na stôl, cukornička bola už na stole tak som si dala cukor a čakala som kým bude čaj pytný. Ona si sadla oproti mňa.
Ona- To čo sa stalo v kabinete sa nemalo stať predsa len si moja žiačka a taketo veci sa nedejú.
Ja- Ja viem, už ste mi to povedali.
Ona- Dlhšiu dobu mám už priatela á bola by som nerada keby sa to dozvedel
Ja som zostala neskutočne sklamaná, smutná ani som jej neodpovedala. Ona hneď preskočila na inú tému.
Ona- Chcela som ti ešte povedať, že ti ide veľmi dobre slovenčina a bolo by fain keby ti ide aj takto naďalej. Nikdy som nemala takú dobrú žiačku.
Ja- Ďakujem.
Ona- Nabudúci rok vás už pravdepodobne učiť nebudem pretože prídu nové profesorky.
Ja som ju už takmer nepočúvala ani nevnímala, rýchlo som dopyla čaj, povedala som jej, že už musím ísť domov. V skutočnosti som sa nikde neponáhľala, najračej by som s ňou ostala už navždy, lenže to bolo nemožné a mne sa tlačili slzy do očí. Postavili sme sa, išla ma odprvadiť, obula som sa, pozdravila ju a nasilu som sa usmiala... Prvé čo som prišla domov odhodila som topánky, tašku, rozbehla som sa do postele, rozplakala som sa jak malé decko a zaspala som... Do konca týždňa sme len odovzdali knihy a chodili na rôzne podujatia. Dostali sme vysvedčenie a nastali letné prázdniny. Na celé dva mesiace som si vybavila brigádku, snažila som sa zabudnúť na krásnu slovenčinárku, no moc mi to nešlo. Veď to iba ja sa môžem zalúbiť do profesorky, ktorá je zadaná s chlapom. Hnevala som sa sama na seba... Prázdniny ubehli jak voda a znovu nastal školský rok. Tento krát už posledný pretože som mala len trojročku... Prvý týždeň sme mali len s triednou, dostávali sme knihy, rozvrh a podobne. Slovenčinu sme mali len raz do týždňa, pretože sme ju na koncoročné skúšky nepotrebovali. Mne to bolo úplne jedno, celá škola mi bola už ukradnutá, chcela som aby to rýchlo skončilo, aby som vypadla s tade a začala nový život...Začalo vyučovanie a bolo to veľmi zdĺhavé a nudné. V piatok sme mali slovenčinu, sadla som si do triedy úplne dozadu. Dala som si sluchátko do jedneho ucha a pustila hudbu. Potom prišla profesorka no moc som ju nevnimala, predstavila sa nám, no teda aspoň myslí. Asi po 5 minút som sa pozrela na katedru do predu a čo zrazu nevidím??? Naša krásna profesorka nás učí aj tretí ročník? Čožé? Nechápavo som sa na ňu pozerala...
Pokračovanie v 5. Časti
