The Truth |l.s.|

Part 1 - If I

Keďže som nedočkavá af, tak vám to zverejním už dnes ^^ Dúfam, že nás za to zaplavíte hromadou komentárov a votes <3

Harry ako každé ráno, aj v ten deň zaparkoval biely Range Rover na malej ploche blízko pri bráne. Z miesta spolujazdca zobral ružu, skontroloval, či má všetko pri sebe a vystúpil z veľkého auta. Ani sa len neobzrel, keď ho pohybom ruky, v ktorej mal kľúč, zamkol. 

Zastavil sa uprostred brány, voľnou rukou, v ktorej nedržal ruku si uhladil kabát. Ani nevedel, prečo sa ubezpečoval, či vyzerá dobre. Nebolo to miesto, kde by bolo veľa ľudí a už vôbec nie novinári. 

Zhlboka sa nadýchol a s jednou rukou vo vrecku sa vybral upraveným a vydlaždeným chodníkom k miestu, ktoré už navštevuje roky, každý jeden deň. 

Pousmial sa, keď podišiel čiernemu kameňu a zbadal kvetiny, ktoré poznačil cez noc mráz. Z vázy vytiahol zamrznutú ružu a vymenil ju za tú čerstvú, ktorú doniesol. Všimol si aj iné čerstvé a aj zamrznuté kvety, no nemal právo ich vymieňať, nedoniesol ich on.

"Hey babe," zašepkal Harry a čupol si ku kameňu. Prstami prešiel po nápise, potom po kameni, ktorý bol na dotyk hladký a studený. "Louis Tomlinson," zašepkal a znovu prešiel prstami cez nápis. Už mu to neprišlo ani zvláštne, že sa chodieval rozprávať s kameňom. No bol to jeho snúbenec a jeho dieťa. Istý čas tomu neveril. Možno len chcel, aby to dieťa bolo Zaynove, aby cítil menej bolesti a viny, no po tom, čo mu Zayn vrazil a vykričal mu to do očí pochopil, že mal byť otcom. A aj otcom je. Navždy bude.

"Ako sa majú moje dve babies?" usmial sa a sadol si do studenej trávy. Mal na sebe síce drahé nohavice, bolo mu to však ukradnuté. Nikto tam na neho nemohol kričať a rozkazovať mu. Či mu to dokonca vyčítať. "Zajtra odchádzam do Londýna tak vás neprídem navštíviť celý jeden týždeň, ale potom vám to vynahradím hromadou ruží," povedal ticho a poobzeral sa okolo.

Na cintoríne bolo ticho, asi ako na každom cintoríne. Kde-tu prešiel niekto po chodníku. Cez stromy, ktoré boli vysadené okolo cintorínu, prenikal zvuk áut, ktoré zastavovali na prakovisku pri cintoríne. Inak tam vládol pokoj. Harry chcel zrásť spolu s trávou a vstrebať to ticho. 

"Bude to ťažké, Lou. Musím prevziať firmu po otcovi v Londýne a tak sa tam budem musieť presťahovať. A ty ostaneš tu. No sľubujem, že vás budem navštevovať tak často, ako sa mi bude dať," roprával s pohľadom putujúcim po okolí. "Nezabudnem na vás," povedal s pohľadom na kameni. "Včera som šiel po druhýkrát od... od toho dňa... k tebe domov. Zavolala ma tvoja mama. Bol som prekvapený, pretože po pohrebe ma obvinila z tvojej smrti," posledné slová Harry rozprával tak ticho, že ich vietor zľahka niesol niekde preč. "Vieš, že sa jej ani nečudujem," zasmial sa cez slzy v očiach. "Keby nebolo mňa, ty by si teraz pravdepodobne býval v Amerike a viedol vašu rodinnú firmu."

Zvesil plecia a pozrel sa na svoje prsty, následne sa usmial a siahol rukou na krk. "Zmizol si aj s retiazkou a prsteňom, tak som si z tvojej izby ukradol inú retiazku. Mal si ju na poličke. Nosím ju ako teraz ty tvoj prsteň," usmial sa na náhrdelník, ktorý bol úplne jednoduchý, vyselo na ňom len jednoduché strieborné, papierové lietadielko. "Najskôr som váhal, či si ho zobrať. Predsa len, je to lietadlo a tie veľmi po tom dni neobľubujem, ale je to tvoje, tak som si to nakoniec zobral."

"Tvoja mama si ho hneď všimla, no nič nepovedala. Iba sa na mňa usmiala a položila ruku na moje rameno. Mal som pocit, že keby som niečo povedal, alebo ona, tak by sa rozplakala. A ja tiež. Je ťažké sa na ňu pozerať, Lou," zašepkal a spomedzi prstov mu vykĺzla strieborná retiazka. Nebola skrytá pod čiernym kabátom ako pred tým, visela cez okraj a vietor ju pohojdával. "Nielen kvôli tomu, že sa na teba podobá a že má tvoje oči, ale aj kvôli tomu, aká je zlomená. Aj po tých rokoch je na nej tá strata vidieť, Lou. Stratila svoje jediné dieťa, viem aký to je pocit," sklonil hlavu k zemi a prstami prechádzal po zamrznutej tráve. "Síce som naše bábätko nevidel a ani ty, bolelo to, Lou."