The Truth |l.s.|

Part 11 - Just ask me

Louis sa zamračil a pozrel sa uprene do Harryho očí. Bol by schopný toho, aby mu zobral dcéru? Kvôli tomu, že ju vychovával sám, mal k nej puto. Nevydržal bez nej minúty, už vôbec hodiny či dni. Preto ju nedal ani do škôlky. Preto on sám nepracuje a spolieha sa na Chrisa, ktorý nikdy nenamietala robí to pre nich s veľkou radosťou. Louis sa mu nikdy nebude môcť odvďačiť. A to čo urobil pred dvoma dňami, bolo potupné a neprípustné. Chris si to nezaslúžil.

"Doniesol som ti prekvapenie," povedal Harry Louisovi, na čo však reagovala Olivia.

"Doniesol si mi darček?!" vyhŕkla a pribehla k nemu. Objala ho rukami okolo stehien a hlavu zaklonila dozadu tak veľmi, že ešte aj telo zaklonila dozadu, aby z toho uhla videla na Harryho tvár.

Ten sa sa ňu usmial a pokrútil hlavou. Následne sa opäť vrátil pohľadom k Louisovi. Nevšimol si, že Harry držal v ruke nejaké papiere. Všimol si len jeho tvár bez výrazu, vlasy v drdole a dosť viditeľný cucflek na krku. 

Rýchlo odvrátil pohľad z jeho krku, nahlas preglgol, pretože cítil známe štípanie v krku, ktoré ticho napovedalo, že nasledujú slzy. 

Ale mal on vlastne nejaký dôvod na to plakať? 

Nie.

"Podpíš to tam dole a všetko bude okay. Žiadne naháňanie po úradoch, zbytočne vyhodené peniaze a hlavne, nebude do toho zamiešaná Olivia."

Louis sa zamračil na Harryho ruku, ktorú k nemu vystrel s papierom v ruke. 

"Čo to je?" spýtal sa a natiahol svoju ruku k papieru, ktorý od neho zobral. Nemal okuliare, tak si držal papier nezvyčajne ďaleko od tváre a zvláštne privieral jedno oko. No hneď ako si prečítal prvé slová, oči vytreštil a vzhliadol, aby sa pozrel na kučeravého muža.

"Toto nepodpíšem."

"Budeš musieť."

"Nemusím nič. A hlavne nie ti posielať moju-"

"Našu," prerušil ho Harry.

Louis pregúľal očami. "Moju dcéru ti jednoducho nebudem posielať ako balíček. A už vôbec nie na týždeň."

Harry si povzdychol a ticho pohľadom sledoval, ako sa od neho Olivia konečne odlepila a stratila sa v chodbe za Louisom. Opäť si povzdychol, tentoraz sa pozeral na muža pred ním.

"Je to rovnako moja dcéra ako aj tvoja. Týždeň v Anglicku a týždeň u teba je podľa mňa super alternatíva."

"Si normálny? V Štokholme má kamarátov. Máme tam priateľov, ku ktorým chodíme a zbožňujú ju. Má aktivity, ktoré nemôže prestať len tak vykonávať z hodiny na hodinu. A nebudem bez nej. Nedovolím, aby letela sama a už vôbec nedovolím, aby bývala s tebou a s tou ženskou v jednom dome."

"Vážne? A čo keby som povedal, že mne vadí, že býva pod jednou strechou s tým chlapom, ktorému robíš kurvu za penia-"

Harry si zahryzol do spodnej pery a zatvoril oči, keď pocítil na ľavom líci štípanie po Louisovej facke. Ale zaslúžil si ju. Netušil, prečo to povedal. 

Po chvíli otvoril oči a pozrel sa na Louisa, ktorý mal lesklé oči a premáhal sa, aby sa pred ním nerozplakal. To bolo to posledné čo chcel. Aby sa pred ním rozplakal a ukázal, že ho to naozaj zranilo. Nikdy si nemyslel, že mu osoba, ktorú miloval (miluje) povie niečo také.

"Vráť sa, keď budeš mať rozum. Keď sa nebudem rozprávať s tým debilom, ktorý ma vtedy, pred rokmi, požiadal o ruku a ešte si vytvoril pravidlá, ktoré som musel dodržiavať," po tom mu Louis pred nosom zabuchol dvere a následne ich rýchlo zamkol. Oprel sa o ne a po chvíli, čo búchanie na dvere ustálo, sa po nich zošuchol k zemi, pritiahol si kolená k hrudníku a položil si na ne čelo. Slzy sa mu kĺzali po mihalniciach a dopadali na čierne džíny.