The Truth |l.s.|

Part 13 - I hope

Louis vošiel do bytu. Nikdy predtým nepočul, že by Harryho otec vlastnil tento byt. Ale, nebol tu pár rokov, nevedel toho ešte veľa.

Byt sa nachádzal v okrajovej časti Londýna, nie veľmi ďaleko od centra.

Obývačka bola priestranná, avšak spojena s kuchyňou, to ale Louisovi neprekážalo. Vyhovovalo mu vidieť na Oliviu počas varenia.

Jedna strana steny v obývačke bola presklená, a poskytovala výhľad na zalesnený park, ktorý bol zapadnutý vrstvou snehu. Z obývačky viedla dlha chodba, pričom sa v nej nachádzali štyri dvere. Jedny viedli do spálne, vedľajšie do detskej izby, tretie do šatníka a štvrte do hosťovskej - Harryho - izby.

Louis vošiel do detskej izby a ostal stať medzi bielymi dverami bez skla. Izba bola fialová, s jednou ružovou stenou. Oproti dverám bolo jedno okno od stropu po podlahu. Vedľa okna bola posteľ s ružovou sieťou vysiacou zo stropu. Po celej izbe boli nálepky alebo maľby jednorožcov, princeznovských koruniek a hradov.

Bol bez slov.

Lebo aj keď mal pomoc od Chrisa a Liama, nikdy si nemohol dovoliť takú izbu pre Oliviu. Aj keď ho prosila o ňu niekoľkokrát, nemohol si ju jednoducho dovoliť.

A teraz je tu, v byte Harryho otca, ktorý ho prenechal svojmu synovi ako aj zvyšok firmy a nehnuteľností v meste. Harry Styles bol oficiálne miliardár.

Nieže by to nejako ovplyvňovalo Louisov pohľad na neho, ale Louis mohol byť spolumajiteľ, alebo dokonca majiteľ keby veľmi chcel.

Takto skončil s prázdnymi vreckami a so spoľahnutím na svoje okolie.

"Páči sa ti ?" ozvalo sa zrazu vedľa neho. Ani si neuvedomil, že sa akosi stratil vo vlastných myšlienkach a prestal vnímať okolie. Stál medzi dverami detskej izby a snažil sa nemyslieť na to, že toto všetko mohla Olivia mať, keby nebol hlupák a nemyslel len na seba.

Ale asi to tak malo byť.

Asi sa mali obaja dostať do tohto bodu.

Osud zvrátil to, čo ich rodičia umelo naaranžovali.

Harry patril Clarke.

A Louis mal Oliviu.

"Nezáleží či sa páči mne. Olivia to tu bude milovať. Najbližšie dni ju odtiaľto nedostanem," potichy sa Louis zasmial s pohľadom upreným na škatule plné hračiek.

Harry ho sledoval. Tak uprene, že si ani neuvedomil, že dýcha skoro nečujne, zo strachu, že niečo s Louisom pokazí. Trvalo mu dlho ho presvedčiť, aby sa šiel pozrieť do bytu. Kaviareň, v ktorej pili čaj, sa nenachádzala veľmi ďaleko od bytu. Len pár minút chôdze. Len aj to stačilo, aby sa prechádzka z kaviarne do bytu stala mučivou trápnosťou.

"To som rad," povedal ticho Harry a sám sa poobzeral po byte.

Povodne mal byt patriť jemu a Clarke. Ešte nevedel, čo povie otcovi, keď sa dozvie, že ho dal 'do prenajmu', pričom vlastne nedal. Nevedel, čo povie Clarke, ktorá už mala plány s miestnosťami. Už týždeň prebiehali prerábky bytu a dalo mu zabrať, aby sa sem Clarke neprišla pozrieť. Všimla by si detskú izbu a začala by tretia svetová.

"Harry," oslovil ho Louis. Harry párkrát zažmurkal, odvrátil sa od maľby na stene a pozrel sa na modrookého muža. Bože, stále bol tak veľmi atraktívny, že Harryho bolel pohlad do jeho modrých očí. Bolelo ho, že sa pozerá na niečo, čo malo byť jeho, malo byť s ním, a nie je.

"Hneď ako nájdem Olivií vyhovujúcu škôlku, nájdem si prácu a budem ti za byt platiť," pokračoval Louis, pričom sa prechádzal po izbe. Zámerne sa vyhýbal Harryho hlbokému pohľadu. Niekde vnútri cítil, že sa láme. Ale nie v tom zlom zmysle. Už bol polámaných tak veľmi, že si nemyslel, že sa niekedy dá dokopy.