The Truth |l.s.|

Part 4 - Right back

Hey x

Panebože, som rada, že táto kapitola vôbec vyšla tento týždeň. Naše učiteľky sa rozhodli, že nám 1 deň polročných prázdnin stačil, a tak nás začali týrať oveľa drastickejšie. Síce neviem, ktorí deviataci sa učia v druhom polroku, ale ok, naša škola musí byť oridžinal -__-

Zajtra sa za mňa modlite, máme prednášať básne *nadšený ironický výkrik*

No dobre, už som si tu vyliala moje pocity a teraz ideme na kapitolu :)
Nie je až tak podľa mojich predstáv,je to viac-menej nuda, ale aj tá občas musí byť :D

Ďakujeme vám za presiahnutie 1K reads! Pri 3 kapitolách druhej série je to myslím si, slušné číslo ^^

No už dosť bolo kecov, dúfam, že sa vám kapitola bude páčiť :)

--------

Louis sa v tejto situácií cítil naozaj strašne. Bol rád, že zatiaľ len stál vo dverách, pretože keby mal stáť blízko pri Harrym, asi by vyľakane zutekal. Ale ešte predtým by strelil Chrisovi facku. Ten človek sa len pred pár hodinami snažil zabiť a on si tam len tak vkročí a povie mu, že sú zasnúbení.

Chris sa naňho okamžite so zamračenou tvárou otočil, akoby dokázal čítať jeho myšlienky. No pravdepodobne to bolo len preto, lebo sa hneval na Louisa kvôli jeho zbabelému správaniu.

"Poď dnu, Louis. Som si istý, že sa chcete pozhovárať," prikázal mu pevným hlasom Chris, no hnev sa z jeho tela vzápätí, keď uvidel zničený výraz svojho snúbenca, vyparil. Uvedomil si, že toto bude pre oboch ťažké a Louisove správanie mu môže teraz odpustiť. Predsa len, nie každý deň sa stáva niečo také, čo sa stalo medzi Louisom a Harrym.

Louis cítil, ako sa mu červenala takmer celá tvár. Zopárkrát si odkašľal, a potom neistým krokom vstúpil dnu. Neustále sa ošíval a behal pohľadom po všetkých a po všetkom, len nie po Harrym. Jeho pohľadu sa bál. Nikdy si nemyslel, že sa takéto niečo stane. Že sa napokon stretnú aj napriek jeho premyslenému plánu. Bol to osud, čo im znovu spojil cesty? Alebo to bola iba náhoda?

"A-ahoj, Harry," pozdravil ho potichu Louis, ani vtedy na ňom nespočal pohľadom. Ani na sekundu. A to Harryho bolelo. Tak dlho sa trápil, plakal nad jeho hrobom. Tak dlho čakal na zázrak, že sa jedného dňa prebudí a jeho malý brunet bude ležať vedľa neho. Trpel dlhé roky, a on sa naňho nedokáže ani len poriadne pozrieť? Vedel, že už ho stratil. Bolo to na ňom vidieť. Vyzeral, ako keby chcel čo najrýchlejšie zmiznúť a už sa nikdy nevrátiť.

Harrymu niečo nepríjemne zablesklo do očí, až potom si uvedomil, že sa slnečné lúče z okna odrážajú od zlatého prsteňa, ktorý mal brunet na prste. Na chvíľu prižmúril oči kvôli záblesku svetla. A aj kvôli tomu, aby zahnal slzy.

Louis mal byť jeho manžel. Jeho.

"Tak, my s Oliviou pôjdeme na chvíľku preč," odvetil Chris a ťahal malé dievčatko za ručičku von z izby, čím prerušil to nepríjemné a bolestivé ticho.

"Ahoj, plameniakový ujo," zasmiala sa nahlas malá Olivia a zamávala mu svojou malou rúčkou. Chris zatvoril dvere a ešte posledný raz sa pozrel na Louisa pohľadom 'porozprávaj sa s ním, inak ťa zabijem'.

Ticho. V miestnosti by vtedy bolo počuť spadnutie špendlíka.
Kedysi by medzi Louisom a Harrym panoval rozhovor. Bolo jedno aký. Niektorý z nich by si našiel tému a okamžite by ju začali rozoberať.

No teraz sa nechcel do rozhovoru pustiť nikto. Louis tam len stál ako prikovaný, ešte stále odmietal nadviazať s kučeravým mužom očný kontakt. Už si myslel, že sa jednoducho otočí a ujde preč, no Harry začal rozprávať. Našťastie, nie naňho.