The Truth |l.s.|

Part 2 - Could fly

"L-Lou?" Vykoktal zo seba kučeravý muž, tváriac sa tak, akoby videl ducha. Malá Olivia sa na nich začala potichu smiať, pretože na seba pozerali bez žmurknutia už takmer celú večnosť.

"Louis, s-si to ty?" Ozval sa znovu Harry. Celé jeho telo sa triaslo. Tak veľmi sa chcel hodiť na zem a začať plakať, no bol tam Louis, a tak nemohol. Bol pred ním predsa muž, ktorý mal byť mŕtvy!

Hneď po tom, čo Harry Louisa oslovil po druhý raz, spamätal sa, zopárkrát zažmurkal a ťahajúc svoju dcérku za ruku, rýchlo vbehol naspäť do svojho apartmánu. Nemusel za sebou zamykať, pretože Harry nemal kartu od jeho izby, ktorú potreboval na to, aby sa dostal dnu. Hneď ako za nimi Louis zatvoril dvere, prikázal Olivii, aby si sadla na posteľ a ticho sedela.

Olivia bola naňho tak nahnevaná, že sa rozplakala, dupla svojou malou nôžkou a so založenými rukami si sadla na veľkú posteľ. Zatiaľ, čo sa so zamračeným výrazom na tvári pozerala von oknom na pomaly zapadajúce slnko, jej otecko sa zošuchol dolu pozdĺž dverí a znovu na svojej tvári pocítil jemu tak známe slzy. Pribúdalo ich čoraz viac pri každom buchnutí Harryho päste na biele dvere. Volal jeho meno, no nič sa nedialo. Dvere sa stále neotvárali. Začal kričať, kopať a udierať do dverí a nahlas vzlykať. Aj keď asi vyzeral ako najväčší blázon, bolo mu to jedno.

Bolo mu jedno, že sa na neho díval nejaký pár seniorov, ktorí nad ním krútili hlavami, bolo mu dokonca jedno aj to, keď za ním prišiel hotelový personál a snažil sa ho upokojiť. Odmietal opustiť priestor spred dverí. Najradšej by sa bol rozbehol oproti dverám a vyrazil ich, no bál sa, že za nimi sedí Louis. A tak len naďalej beznádejne udieral do tvrdej bielej plochy a kričal. Niekedy zo seba dokonca musel striasť nejakého zamestnanca hotelu, ktorý sa ho snažil odviesť preč. Dostali ho odtiaľ až dve svalnaté gorily v čiernych oblekoch. Chytili ho za ruky a ťahali po chodbe, ako keď si po blázna prídu ľudia z ústavu. Bola pravda, že sa tak aj správal. Neustále na ochranku vrieskal a vzpieral sa rukami aj nohami.

"Upokojte sa, pane, inak vás budeme musieť vyhodiť z hotelu. Rozrušujete našich ostatných." Povedal mu jeden z mužov. V Harrym sa objavili návaly hnevu a zrazu sa prestal vzpierať. Gorily ho na okamih pustili a on sa k nim otočil so serióznym výrazom.

"Absolútne ma kurva netrápi, že ruším ostatných! Je to moja vec, či budem kričať na hotelovej chodbe, vaši zákazníci si toho nebudú všímať! Nebudú! Pretože každý z týchto nafúkaných snobov aspoň raz v živote kričal, tak sa netvárte, akoby som robil niečo strašné! Teraz ma necháte na pokoji a ja sa vrátim tam, kde som aj bol." Vrčal s chladným pohľadom. Ak doteraz nevyzeral ako psychopat, po jeho strašidelnom pohľade si to uvedomil každý. Ochranka nad ním len pokrčila ramenami a bez milosti ho opäť schytili a ťahali na recepciu.

Zastavili sa až priamo pred hlavnou recepčnou. "Hayley, tento muž opakovane neposlúchol naše rozkazy a správa sa nepríčetne," odvetil jeden z nich, na čo sa Hayley okamžite na Harryho pozrela vyčítavým nahnevaným pohľadom, akoby bola jeho matka.

"Pane, ste ubytovaný v tomto hoteli?" Spýtala sa ho s nadvihnutým obočím, pričom prstami ťukala po dotykovej obrazovke počítača. Harry iba prikývol a znovu sa pokúsil dostať z toho pevného zovretia. Vedel, že sa mu tam vytvoria modriny.

"Ako sa voláte?"

"Nepoviem to, dokým ma títo dvaja nepustia," zahundral a opäť so sebou mykol. Recepčná pokývla rukou na znak, aby ho ochranka pustila, a tak sa Harry mohol konečne narovnať a upraviť si pokrčenú košeľu. Ešte stále mal červené oči od plaču a strašidelný výraz na tvári, takže si od neho ľudia držali odstup a dívali sa na neho s pohŕdaním v očiach. Kučeravý chlapec vedel, čo si o ňom myslia. Feťák. Psychopat. Idiot. Nikto to nepovedal nahlas, no jemu sa zdalo, akoby prišli ku nemu a šepkali mu to priamo do ucha. Bože, už sa z neho naozaj stal blázon.