Ona.
*Nie je to desivé? Tá prázdnota, ktorú vidíš vo svojich očiach?*
Zo zrkadla na ňu hľadel jej odraz.
Tenkými prstami zľahka prechádzala po jazvách na svojom tele. Spomienky vyryté ako nedobrovoľné tetovania. Poznala každú jednu. Jej myseľ sa v nich utápala toľkokrát, koľkokrát jej prsty obkreslili ich vyduté obrysy.
Boli jej priateľky. Boli tým, čo jej všetko vzalo, a predsa tým jediným, čo zostalo.
Zastavila sa na bledom polmesiaci pri bedrách.
Tá bola najkrajšia. Akoby sa sám kosák mesiaca rozhodol, že jej telo je hodnejšie jeho prítomnosti než majestátna obloha.
Tá bola najhoršia. Pred očami znovu videla, ako sa jej rozbitý pohár zabára do kože, do mäsa... ako krv spomalene steká po jej nohách. Ako keď maliar vyleje farbu na plátno a neveriacky hľadí na svoje zničené dielo. Tak hľadela ona na svoje plaziace sa pramienky, ničiace jej život.
Zavrela oči, odvrátila sa a odišla preč od toho pohľadu.
Nebol v tom žiaden rozdiel... odraz zrkadla bol rovnako prázdny, ako keď tam stála.
DU LIEST GERADE
Ten Mladík a To Dievča.
Jugendliteratur„Vždy som ho chcela spoznať. Toho mladíka s minulosťou a bez budúcnosti. Nežijúceho ani v prítomnosti, len v tichu zavretých úst uväzneného v prázdnote svojej mysle. Toho s melancholicky modrými očami a smutným pohľadom padnutých viečok, perami vykr...
