Ten Mladík a To Dievča.

11. Ona

Ona.

*Vraví sa, že zomrieš dvakrát. Prvýkrát, keď prestaneš dýchať. Druhýkrát o niečo neskôr, keď niekto povie tvoje meno posledný raz.*

„Ty, ktorý sa prechádzaš sám a zamyslený, vsaješ zvláštne opojenie z toho všeobecného prijímania," prečítala vetu nahlas.

Ručička hodiniek sa už nejaký čas pohybovala na pomedzí medzi nocou a ránom a jej posteľ zostávala stále nedotknutá. Nedokázala sa od starej knihy odtrhnúť a ani keď ju prečítala, nechystala sa ju odložiť. Vzala do ruky ceruzku a pridala svoje podčiarknuté vety k tomu množstvu ďalších.

V hlave sa jej opakovali myšlienky, ktoré prečítala a ktoré sa na tú chvíľu pridali k jej vlastným. Toto bola jediná nesmrteľnosť, o ktorú stála. Nikdy na svete nechcela byť večne. Jej život sa sotva začal a ona z neho už bola unavená. Napriek tomu chcela, aby tu po nej kúsok zostal. Aby o desiatky rokov niekto čítal jej myšlienky a tým oživil dávnu spomienku na ňu.

Predstavovala si Charlesa Baudelaira, ako pred viac ako stovkou rokov píše malé písmenká, ktoré ona číta o toľko rokov neskôr, v úplne inom svete.

„Povedz mi, duša moja úbohá, vychladnutá duša, čo by si si myslela o tom, aby sme bývali v Lisabone?" Moja duša neodpovedá. „Keď tak miluješ pokoj a pri tom pohľad na pohyb, chceš ísť bývať do Holandska, tejto osviežujúcej zeme?" Moja duša je stále nemá. „Snáď by ťa potešila Batavia, ešte viac?" Ani slovo. – Či by snáď moja duša bola mŕtva? Konečne moja duša vybuchne a múdro na mňa volá: „Kdekoľvek! Kdekoľvek! Len keď to bude mimo tento svet!"

Bruškom prsta prechádzala po zvýraznených vetách, čierne čiary ceruzky boli viditeľnejšie než pri ostatných. Nebol zvýraznený celý odsek, len prvé otázky a odpovede, napriek tomu to dávalo zmysel.

Niekto chcel zachytiť podstatu.

Ani na chvíľu nepochybovala o tom, kto to bol.