On.
*Zbieraj okamihy. Tie jediné zostanú.*
Jeho oči nasledovali jej tancujúcu postavu, krútiacu sa okolo neho vo víre bláznovstva. Leto sa s nimi rozlúčilo večerným dažďom a vzduch bol o to dusnejší. Rozopnutá košeľa sa mu lepila na telo a zapálená cigareta na pery.
Točila sa vo voľných bielych šatách na lúke, nohy mala bosé a mokré od vlhkej zeme. Dlhé vlasy okolo nej lietali strapaté a on vedel, že nemá zmysel sa za ňou načiahnuť, pretože by ju nechytil. Bola ako divožienka, ktorá sa konečne vrátila domov. Nakoniec, tak to bolo – všetci začneme strácať samých seba, keď prestaneme pociťovať dotyk prírody.
„Ja ich nepočujem... už ich nepočujem," opakovala napoly spevom a točila sa stále rýchlejšie.
Vedel, že to je len na chvíľu, že sa k nej jej hlasy zase vrátia. Vždy sa vrátili. Ale Vždy v prítomných chvíľach neexistuje.
Naháňal ju po lúke, cigareta mu nakoniec vypadla z pier, vyhasla vo vlhkej zemi alebo ju sám zašliapol, keď ju nechal, aby mu naďalej unikala. Nechcel nič, len žiť s ňou večne vo chvíľach nekonečných vo svojej krátkosti.
To ony boli liekom na všetko, čo sa v živote dialo medzi nimi.
YOU ARE READING
Ten Mladík a To Dievča.
Teen Fiction„Vždy som ho chcela spoznať. Toho mladíka s minulosťou a bez budúcnosti. Nežijúceho ani v prítomnosti, len v tichu zavretých úst uväzneného v prázdnote svojej mysle. Toho s melancholicky modrými očami a smutným pohľadom padnutých viečok, perami vykr...
