Ten Mladík a To Dievča.

42. On

On.

*Mám rád tvoje ostré hrany aj mäkké časti, ktoré krvácajú. Ruiny tvojej duše sú pre mňa poéziou.*

Vždy to bola ona, kto skutočne počúval jeho. Takmer si to neuvedomil.

Mal rád tú malú záhadu, ktorou bola. Bavilo ho počúvať útržky jej myšlienok, predstavy o vymyslených osudoch iných ľudí, na ktoré prichádzala zo slov napísaných po stenách, viet podčiarknutých v knihách aj záhadných úsmevov okoloidúcich ľudí, ktorých dôvody poznali len oni. Vždy zbierala informácie o iných, vždy držala ich tajomstvá. Zabúdal pritom na to, že držala aj svoje tajomstvá. Že vymyslené osudy iných ľudí nie sú jej vlastné.

„Od môjho... bývalého," odvetila pomaly.

Zovrel jej studené prsty o niečo pevnejšie a ona mu za to povedala celý príbeh. Počúval o tom, ako mu verila, keď ju vyslobodil z otcovej agresie. Ako tú dôveru obrátil proti nej, keď ju väznil v ich byte, kde ju udieral častejšie než svoj boxovací mech. Ako ju znásilnil a ako sa bránila. Počúval o kúskoch skla, ktorými ju dorezal, aj o rozbitom pohári zaborenom v jej mäse.

„Jeden z nich som mu vrazila do oka... hlboko... a ušla som. Neviem, či prežil. Možno nie si jediný, kto zabil človeka." Jej oči boli pri tých slovách prázdne.

„Všetci máme svojich démonov minulosti," povedal ticho a pritiahol ju opatrne bližšie k sebe. Oprela si hlavu o jeho plece a on zaboril tvár do jej vlasov. Myslel, že je odolný voči bolesti iných ľudí, pretože niekedy už neodkázal cítiť ani tú svoju. Ale nebol. Nie, keď tá bolesť bola jej.

Mesto a ľudia v ňom s ich životmi sa rozprestierali pod nimi ako smrteľná priepasť. Hľadeli na to zhora, vedomí si toho, že do nej nepatria. A tiež toho, že tá priepasť nakoniec aj tak každého pohltí.

Ak pritom však budú môcť byť spolu, tak do nej skočia aj dobrovoľne.