Chef Master

1. kapitola

Harry:

Ponoril som malú kovovú lyžičku do hrnca s paradajkovou omáčkou. Už na pohľad nevyzerala veľmi lákavo ale musel som ju ochutnať. Kvôli reputácii reštaurácie, opakoval som si v hlave. Ochutnal som. Hodil som pohľadom na nového pomocníka, ktorý túto hrôzu navaril. Vyzeral dosť vystrašene. Ale čo si budeme nahovárať? Mal sa prečo báť. Vypľul som ju na zem a vtedy sa jeho výraz ešte o niečo prehĺbil.

„TOMUTO HOVORÍŠ PARADJKOVÁ OMÁČKA?!" kričal som. Začal sa trochu triasť. Páčilo sa mi to, akú mám nad všetkými v tejto kuchyni moc.

„Nick!" zakričal som na našu „upratovačku". Po chvíli sa k nám postavil s pohľadom upreným k zemi. Ak mám pravdu povedať, toto sa mi páčilo najviac. Keď sa moji pomocníci správajú pekne submisívne. „Utri podlahu," povedal som už o čosi jemnejším ale stále dominantným hlasom. „Áno Pane," skoro zašepkal Nick.

Cítil som ako tvrdnem. Vyžadoval som aby ma oslovovali Šéf. „Pane" ma v kuchyni nikto nevolal. Nachvíľu som prestal vnímať okolie a všímal som si len Nickov zadok a to ako sa skláňa po handru a utiera z podlahy to, čo by som nikdy nenazval omáčkou. Po chvíli keď už mal všetko poutierané, zdvihol sa a odišiel. Samozrejme ja som nebol tak úplne pri zmysloch. Teraz som myslel iba na jedno.

„Šéfe? Nechcel ste mi niečo povedať?" spýtal sa opatrne o chvíľu už bývalý zamestnanec. „Máš padáka," oznámil som mu bez akejkoľvek emócie. Ani som sa na neho nepozrel. Pozeral som sa smerom kade išiel Nick. „Čože?" spýtal sa potichu a prekvapene. Len som prikývol a bežal za Nickom.

Stál opretý o dvere skladu s jedlom. Akoby vedel, čo mám teraz v pláne. Na chvíľu sa pozrel na mňa a hneď odstúpil od dverí. Ja som sa pre seba usmial a otvoril som ich. Zapol som svetlo a ukázal mu aby vstúpil. Hneď som za nami zatvoril dvere skladu a mojím telom ho prilepil na stenu. Mrzelo ma, že ho to neprekvapilo. Tešil som sa na to, keď znovu uvidím ten prekvapený výraz. No nestalo sa to. Asi sa mu už doniesli tie kecy o tom, že tu „zneužívam" mladých chlapcov. Predsa to nie je zneužívanie, keď to chcú tiež!

„Stalo sa niečo?" spýtal sa Nick a tak ma vytrhol z mojich myšlienok. Pokrútil som hlavou. Pobozkal ma. Na to aký bol pred chvíľou sa mi zdá až príliš dominantný. Nemyslel som na to a pokračoval ďalej. Tričko som mu prevliekol cez hlavu a zastavil sa keď sa snažil spraviť to isté. On ma tu nebude vyzliekať! JA som ten dominantný.

Po chvíli keď už mal dole aj nohavice, pretočil sa hore. Prestávalo sa mi to páčiť. Ale keď rukou začal hľadať moje boxerky, odstrčil som ho a začal sa obliekať. Nasadil som si čiapku a so slovami „Dominanti nie sú môj typ " som opustil sklad.

Bol som nahnevaný. Prečo sa predtým správal ako submisiv keď chcel byť hore? Povzdychol som si. Zrazu som uvidel niečo, čo som asi vidieť nemal. Tou hroznou paradajkovou omáčkou polievali pečeného lososa! Ale už bolo neskoro. Čašník to už bral do vnútra a ja som nemal čas mu to zobrať. Len som sa modlil aby táto chyba nezničila reputáciu mojej reštaurácie.

Prešiel som teda k sporáku aj keď som mal ešte stále menší problém v nohaviciach. Začal som zhlboka dýchať aby to prešlo. Vytiahol som hrniec na paradajkovú omáčku, keďže tamtá sa nedala jesť. No keď som začal krájať paradajky do kuchyne vbehol čašník a povedal: „Nechutí mu to! Chce ešte jednu porciu. Vraj na účet podniku!"

Viem, že tá paradajková omáčka nebola dobrá, no ten človek to prehnal. Ževraj na účet podniku? Moje jedlo vždy každému chutilo! Odložil som z ruky nôž a po utretí rúk do zástery som sa spýtal čašníka kde sedí. „Stôl číslo 23" povedal a prstom ukázal na stôl cez malé okienko v dverách do kuchyne. Skoro sa rozbili keď som do nich vrazil svojím telom a keď sa zavreli, celý rozzúrený som sa vydal k stolu 23.