Chef Master

4. kapitola

Louis:

Moje chuťové bunky tancovali. Tá omáčka bola božská! „Chutí?" spýtal sa Harry. „Samozrejme! Je výborná!" tešil som sa. „Tak vidíš," povedal a usmial sa. Má nádherný úsmev, pomyslel som si. Stále som si vychutnával tú úžasnú chuť a vtedy mi niečo došlo. Takýchto dobrôt môžem zjesť tuny, no zrejme nikdy také niečo nenavarím. Prvý krát mi bolo ľúto, že neviem variť. „Kiežby som takto vedel variť aj ja," vykĺzlo mi. Pozrel sa na mňa a povedal: „Môžem ťa to naučiť. Ak chceš."

Vytreštil som oči a spýtal sa ho: „To naozaj?" Oči sa mu zaleskli a na jeho tvári sa znova objavili neskutočne roztomilé jamky. „Jasné!" rýchlo odpovedal. „A kedy?" spýtal som sa nadšene bez rozmýšľania. „Kedy budeš chcieť. Mám dosť pomocníkov na to, aby sa o túto kuchyňu postarali. Verím tu každému," povedal a spoločne so mnou sa poobzeral po kuchyni. Bolo ich tam dosť, to som musel uznať.

„Počkaj," povedal Harry a zavolal na chlapca menom Jack. Zostal som tam stáť s doširoka otvorenými ústami a vypleštenými očami, keď mu bez mihnutia oka dal padáka. Chudák Jack odovzdal Harrymu zásteru, ktorý ju odložil pod pult a odišiel. „Tak teraz tu verím každému!" vyhlásil s úsmevom a ja som ešte stále držal zrak na mladom chlapcovi, ktorý opúštal kuchyňu. Keď za sebou zabuchol dverami, preniesol som sa späť k Harryho návrhu.

Ja mám predsa prácu. Musím navštevovať reštaurácie a písať kritiky. „Kurz varenia" by som stíhal akurát tak po práci. Vtedy ma to napadlo: „Kedy zatvárate?" „O desiatej," povedal Harry a zahryzol si do dolnej pery. Tento nápad sa mi začínal páčiť viac a viac.

„Tak o desiatej?" spýtal som sa s nádejou v hlase. „Dobre," povedal šťastne. Ja som sa tiež usmial, zobral som mu lyžičku a nabral si ešte trocha tej úžasnej omáčky. Krátko sa zasmial a ja som mu lyžičku znovu vrátil. Bol som na odchode z jeho kuchyne, no otočil som sa a zakýval mu. Odkýval mi a zase sa venoval svojmu božskému výtvotru.

Bolo len pol osmej a tak som sa vybral domov. Poslal som Jamesovi sms-ku a on zavolal taxi aby ma vyzdvihlo. Za prvým rohom na mňa čakala čierna limuzína. Taxi zastavilo a ja som presadol. „Dobrý deň, Pane"pozdravil sa James. „Ahoj," usmial som sa.

Keď sme zastavili, pozdravil som sa mu a vystúpil som. Naschvál som mu nehovoril o mojej večernej vychádzke. Predsa len Harry stále nevie, kto som a asi by sa divil keby som prišiel v čiernej limuzíne. Radšej pôjdem taxíkom.

Vlastnil som jeden z radových domov na okraji Londýna. Mohol som si dovoliť aj vilu, no nechcel som. Vyrastal som v byte, takže tento dom je pre mňa samého až príliž veľký.

Odomkol som a hodil rifľovú bundu na háčik vedľa dverí. V kuchyni som si vybral hrnček a zapol kávovar. Sadol som si k počítaču a do vyhľadávača som napísal „The Four Crosses". Bolo tam hrozne veľa odkazov. Klikol som na wikipédiu. Nebolo tam nič nové. Všetko, čo som tu videl som si už prečítal v papieroch od Eleanor.

„Úplnou náhodou" som klikol na meno Harry Edward Styles, ktoré bolo označené ako majiteľ. Po chvíli načítavania sa otvorila stránka wikipédie. Bol tam dosť dlhý životopis. No mňa nezaujal až tak ako fotky. Otvoril som si ich viac a skoro na každej bol odfotený v kabáte, určite na ceste do reštaurácie alebo na nejakú akciu. Fotku, kde by stál na jednom mieste a usmieval sa tak krásne, ako to vedel len on, som nenašiel. A to som hľadal dosť dlho.

Ani som si neuvedomil a bolo deväť. Zašiel som sa osprchovať a potom som na seba hodil čierne skinny jeans a obyčajné biele tričko. Obul som si vansky a z háčika som si zobral bundu. Potom som už len vybehol z domu a trochu sa prešiel aby som sa dostal ku hlavnej ceste. Tam už nebol problém si stopnúť taxi.

Po pol hodine sme zastali pred tou krásnou reštauráciou, ktorá ma už druhý krát ohúrila. Tentoraz už nápis vedľa piatich hviezdach nesvietil, pretože už mali mať zatvorené. No vnútri sa stále svietilo. To kvôli tomu, že majiteľ čaká na mňa, pomyslel som si. Sklonil som hlavu a usmial som sa pre seba. Potlačil som dvere a hneď sa predomnou zjavila usmievavá kučeravá hlava.