Chef Master

3. kapitola

Harry:

Mal pravdu. Tá omáčka bola odporná. A keďže moje sebavedomie je dosť vysoké, musel som mu dokázať, že Harry Styles patrí medzi špičku kuchárov v Londýne. Svedčilo o tom aj tých päť hviezd, ktoré svietili nad vchodovými dverami.

„Ako sa voláš?" opýtal som sa. Bolo mi zvláštne mu vykať keďže bol približne v rovnakom veku. „Louis," odpovedal potichu. „Harry," povedal som a vystrel k nemu ruku. On ju s nadvihnutým obočím prijal. Pozrel sa mi do očí. Tie jeho boli trochu vystrašené, ale nádherne modré. Vpil som sa do nich a na chvíľu zabudol, že stále ho držím za ruku.

Prebudilo ma to, ako sa snaží vytrhnúť ruku z mojej. Pousmial som sa nad tým a pustil ho. Pokračoval som v chôdzi až ku mojej pracovnej doske. Boli tam už rozkrájané paradajky. Chytil som nôž a pokračoval. Louis sa na mňa pozeral so zatajeným dychom. Vyzeral akoby nikdy nikoho nevidel krájať paradajky.

„Robím niečo zle?" spýtal som sa sarkasticky. Ja som predsa nič zle nespravil. Nedá sa pokaziť niečo tak jednoduché ako krájanie paradajok. „Nie. Ja len... Kde si sa to všetko naučil? Vyzeráš dosť mlado na to aby si bol šéfkuchárom," hovoril a pritom sa stále pozeral na moje ruky krájajúce paradajky.

„Ja nie som len šéfkuchár," hovoril som, načo sa on zatváril prekvapene. „Som majiteľ tejto reštaurácie" dokončil som. Vytreštil oči a ja som sa len zasmial. „Ale... A nie si na to príliš m-mladý?" koktal. Bolo to veľmi roztomilé.

„Robím to už od osemnástich," povedal som kľudne, kým som vyberal panvicu a pokrčil som plecami. Nalial som tam trocha oleja a čakal. „Ja neviem variť doteraz. A to mám 22 rokov," povedal a kývol plecom. „Nevieš variť?"opýtal som sa prekvapene. Zakýval hlavou a zahanbene sa pozrel do zeme.

„A kto ti potom varí?" spýtal som sa. Pozrel sa na mňa a vyzeralo to, akoby premýšľal nad odpoveďou. „Ehm... Kuchár," povedal s úsmevom. Pridal som paradjky do oleja. Oprel som sa rukou o dosku a druhou som ich miešal. Myslel som si, že v tejto dobe vie variť snáď každý. „A nikdy si sa to nechcel naučiť?" zaujímalo ma. „Chcel. Ale bolo by mi to na nič," povedal a mne to prestávalo byť jasné.

„Prečo?" opýtal som sa. „Ja chodím jesť do rôznych reštaurácii, takže by sa mi varenie nikde neuplatnilo," stručne odpovedal. Chápavo som prikývol aj keď som nechápal, prečo by sa niekomu nezišlo vedieť variť.

Po chvíli stáleho miešania a pridávania pretlaku som vyhlásil, že omáčka je hotová. „Tak rýchlo?" zamračil sa Louis. Prikývol som a zasmial som sa. Nabral som na kovovú lyžičku trocha z nej, pofúkal a dal mu ochutnať. Tentoraz mu už bude chutiť, hovoril som si pre seba.

Hneď ako ju ochutnal sa mu rozšírili jeho krásne oceánové oči. „Chutí?" spýtal som sa s nádejou. „Samozrejme! Je výborná!" hovoril nadšene a usmieval sa. „Tak vidíš," povedal som a tiež som sa usmial.Chvíľu bolo ticho a Louis vyzeral dosť smutne. „Kiežby som takto vedel variť aj ja," povedal skleslo.

„Môžem ťa to naučiť. Ak chceš"