Chef Master

2. kapitola

Louis:

„Sme tu Pane," ozval sa môj šofér. „Ďakujem James" usmial som sa. Nevolá sa James ale už som si zvykol ho tak volať. A ako vidím, jemu to neprekáža. Vzal som si do ruky mobil, ktorý ležal vedľa mňa na koženej sedačke auta. Vystúpil som z čiernej limuzíny a pomalým krokom som prešiel k dverám. Nad nimi bolo veľkým napísané Spaces. Zdvihol som pohľad a povzdychol si. Po vstupe na mňa čakala milá sekretárka. „Pán Cowell vás už očakáva," povedala s miernym úsmevom. Poďakoval som jej a vstúpil do výťahu, ktorý viedol do kancelárie samotného šéfredaktora novín Spaces.

„Ahoj Louis. Očakával som ťa," povedal bezmyšlienkovito. „Dobrý deň," odzdravil som sa a radšej nekomentoval druhú časť. „Pôjdem rovno k veci. Tvoje kritiky sú naozaj dobré, ale... si na nich príliš dobrý a.." hovoril, no prerušil som ho. „Ale ja nemôžem napísať jedno, keď si myslím druhé," odsekol som. „Ja viem. Varia dobre keď vedia, že prídeš. Preto som sa rozhodol, že do jednej prídeš bez ohlásenia. Je to veľmi riskantné ale skúsiť to musíme. Chcem zvýšiť počet čitateľov," dohovoril.

Chvíľu som sa na neho len pozeral a čakal. On to naozaj myslí vážne? Keď ani po chvíli nejavil stopy po vtipe, na mojej tvári sa zjavil široký úsmev. Navrhoval som mu to už dávno, no zamietol to. Konečne pred reštauráciou nebude stáť more fotografov a ja si konečne vychutnám dobré jedlo.

Nechcel som mu hneď ukázať moje nadšenie, tak som povedal: „Znie to ako celkom dobrý nápad. Ale ako ste už povedali, je to riskantné." Prikývol hlavou a dodal: „Na recepcii ti Eleanor dá všetky potrebné informácie. Teraz môžeš ísť." Pozdravil som sa a odišiel. Na recepcii som sa ešte zastavil pre papiere o reštaurácii.

Keď som zabuchol dvere od auta, vyrazili sme. Otvoril som si spisy a nahlas čítal: „The Four Crosses... Zaujímavý názov. Majiteľ: Harry Edward Styles, vek: 22." To bolo všetko čo ma zaujímalo, ostatné boli len ich ,špeciality. Bol som z toho hladný...

Po asi pol hodine sme zastali a ja som prestúpil z mojej teplej limuzíny do obyčajného žltého taxíku. „Aby to nebolo nápadné" povedal James, keď som prestupoval. Táto cesta nebola dlhá. Vystúpil som a ocitol som sa v luxusnej štvrti Londýna. Túto štvrť som navštevoval často ale len pracovne. Predo mnou stála obrovská budova. Nad dverami svietil obrovský neónový nápis The Four Crosses a vedľa neho päť žiariacich hviezd. „Wau!" povzdychol som si.

Vstúpil som a hosteska ma zaviedla k prázdnemu stolu. Vyzeralo to tu naozaj krásne. Z naozaj bohatého menu som si vybral pečeného lososa s paradajkovou omáčkou, pretože tento recept nie je veľmi ťažký. Kebyže viem variť, tak by som si to varil stále. A ja som túto krásnu reštauráciu nechcel zničiť mojou kritikou.

Objednávka prišla nečakane rýchlo. Obzrel som si to a musím uznať, že to vyzeralo naozaj dobre. Zobral som vidličku a dal do úst prvé sústo. Čím viac som sa snažil myslieť na to, že je to dobré, tým viac mi to pripadalo nechutnejšie. Neochotne som to prehltol. Zavolal som si čašníka. „Prepáčte, ale mohol by ste mi doniesť ešte jednu porciu namiesto tejto? Vôbec mi to nechutí a nie som si istý, či by to takto malo chutiť," povedal som kľudným hlasom. „Iste Pane," prikývol a odišiel do kuchyne.

Po chvíli som z okienka videl toho istého čašníka ako na mňa ukazuje a ešte jedného muža. Podľa tej čapice je to šéfkuchár. Vyletel z dverí a rýchlym krokom prišiel až ku mne. Začal som sa trochu báť jeho reakcie. Predsa len nevie, že som kritik.

„Zopakujete mi to?!" spýtal sa podráždeným hlasom. „Nechutí mi to... M-mohol by ste mi priniesť novú porciu?" zopakoval som a postavil sa aby som bol na rovnakej úrovni ako on. Aj keď bol vyšší. Čeľusť sa mu napla ešte viac ako predtým a ja som sa bál, čo z neho vylezie. „Čo vám na tom nechutí?" skoro kričal. Asi sa držal len kvôli tomu, že sme stále v reštaurácii. „N-nemyslím si, že by to malo takto chutiť. Ochutnajte sám," povedal som. Neviem, či som to neprehnal.

Moje obavy sa stratili keď naozaj zobral moju vidličiku a ochutnal kúsok lososa. „Ten losos je výborný!" zastával sa svojho jedla. „To áno ale tá omáčka..." začal som ale nedokončil, pretože si ju už naberal. Nevyzeral príliž nadšene. „Chvíľu počkajte... Alebo viete čo? Poďte radšej somnou," jeho hlas sa zjemnil ale stále v ňom boli stopy po hneve. Trochu ma to prekvapilo, pretože ma ešte nikdo nepozval do kuchyne. Cítil som na sebe pohľady ostatných zákazníkov ale bez povšimnutia som ho následoval do kuchyne.