Stalker (sk)

n.

28.9.2015 Piatok

Na raňajky som nečakala a rovno som sa vybrala do školy. Bola som celá nedočkavá a zároveň som mala starosti. Nevyzeralo to včera dobre.

Sue mi hneď po prvej hodine pribehla povedať, že začula rozhovor medzi nim a Julie. Vraj sa niečo stalo jeho sestre. Nevedela mi povedať čo, no asi to bolo vážne. Vyzeral dosť skleslo.

Tréning vynechal a išiel rovno nemocnice. Nesledovala som ho. Toto je už aj na mňa moc.

Najprv som sa len tak potulovala po meste. Potom som narazila na to, čo som zrejme hľadala. Reštaurácie kde som strávila sobotnajšie noc. Nikto tam nebol. Jediná čašníčka stála za pultom a so znudeným výrazom ma pozdravila. Za mojím chrbtom sa ozval zvonček označujúci príchod. Bol to on. Chlapec, ktorého som tak veľmi obdivovala. Prisadol si k pultu hneď vedľa mňa. Prizdravil sa mi a ja som odzdravila. Zrak som však neodtŕhala od môjho zápisníka.
"My sme sa už videli, však ?" snažil sa rozprúdiť konverzáciu. Len som prikývla a nemienila pozrieť do tých studených modrých očí.
"Ako sa vlastne voláš ?" pokračoval. Neodolala som a zdvihla k nemu zrak. Chvíľu sme na seba nemo hľadeli a potom tento, podotýkam úžasný moment, pokazila čašníčka.

Ďalej sme už nič nerozprávali. Jeho otázka zostala nezodpovedaná. Z reštaurácie sme sa vybrali každý svojím smerom.

On to netušil, že ja presne viem, kto on je. Na druhú stranu, kto by to nevedel ?

Zhasol o ôsmej a mňa to dostatočne vykoľajilo na to, aby som zostala hore do dvanástej.