Stalker (sk)

z.

The last one.

Are you ready ?

17.10.2015 Štvrtok

Ráno sa zobudil skôr. Určite to bolo kvôli môjmu buchotaniu v kuchyni, keď som sa snažila pripraviť raňajky. Nesmeli sme zmeškať školu a ja som sa teda snažila prichystať niečo jedlé. Predpokladám, že celý dolámaní vstal a vybral sa do kúpeľne. Ja som sa venovala prípravám raňajok a desiaty.

Miešala som vajíčka, keď ma čiesi chladné ruky objali. Skoro som chytila infarkt. Tieto studené ruky ma nechceli pustiť ani po mojich pokusoch o vysvetlenie, že musím dorobiť raňajky. Nakoniec som ich však prehovorila.

Raňajky sme zjedli možno až príliš rýchlo no on sa ešte musel ísť domov prezliecť a zobrať si batoh. Bok po boku sme kráčali do školy. No dobre, možno sme vstali priskoro na to aby sme išli autobusom ale čerstvý vzduch nikdy nezaškodí.

Sedeli sme spolu na školskom dvore počas obeda. Stále na tej istej lavičke ako vždy. Bez otáľania sa pustil do jedenia. Som rada, že som ho nemusela nútiť. Ešte aj potom čo sme dojedli sme tam len tak mlčky sedeli.
"Ja ..." začal váhavo. Povzbudivo som sa naňho usmiala aby vedel, že sa nemusí báť mi to povedať, nech už je to čokoľvek.
"My ... Ja .... Chcel som ... Chcem ti poďakovať za všetko čo si pre mňa za posledné dni spravila. Bez teba .... Bez teba by som ... Asi by som ...." koktal a videla som ako mal slzy na krajíčku. Chytila som mu ruku a hladila ho po hánkach.
"Sťahujeme sa." povedal a takmer som mala pocit, že nedýcha. Moja nálada opadla a úsmev z tváre mi razom zmizol.
"Kedy ?" bola jediná vec čo zo mňa vyšla po niekoľkých minútach.
"Už cez víkend." odvetil tak potichu, že som skoro nepočula. Po líci sa mi nevedomky skotúľala slza. Môj dokonalý chlapec mi odchádza. Nemôžem s tým nič spraviť. Odíde a už sa nikdy nevráti.
"Musíme ísť na hodinu." utrela som si slzu tak aby si to nevšimol a už som sa brala rýchlim krokom preč.

Po škole ma čakal pred mojím domom. Išla som čo najväčšími okľukami a čo najpomalším krokom. Nechcela som ho zastihnúť. Rozplakala by som sa. Tak sa stalo. Akonáhle ku mne pristúpil bližšie ako na meter, vykotúľalo sa mi pár sĺz.
"Mama si myslí, že bude lepšie ak odídeme od všetkého čo nám ju pripomína. Prepáč mi to, prosím." šepkal mi do vlasov objímajúc moje útle telo. Z očí mi nekontrolovateľne padali prúdy sĺz.
"Nemôžeš teraz odísť." šepla som mu do hrude. Pustil ma z mocného objatia a bez jediného zaváhania mi venoval bozk. Drobný bozk, takmer nebadateľný no aj tak plný lásky.
"Si to najlepšie čo ma v živote stretlo." šepol a ešte ma posledný krát objal.

20.10.2015 Nedeľa

"Zbohom." zavolala som na odchádzajúce auto. On mi posledný krát zakýval a ich auto sa stratilo za zákrutou.

Žiadne ďalšie záznamy už niesú potrebné.

Tak a je to tu. Posledná časť tohoto môjho príbehu. Dúfam, že sa na mňa nebudete hnevať za to ako som to ukončila. Nechcela som to sknočiť jeho smrťou a viem, že veľa z vás zrejme chcelo aby boli spolu ale ja som sa rozhodla takto. Nieje to ani príliš smutné ani príliš šťastné, skôr také niečo medzi.

.

Ďakujem všetkým čo si tento príbeh prečítali, za všetky videnia, votes a komentáre. Ani neviete akú radosť mi vaše ohlasy robili. ♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥

s láskou vaša brokolica♥