Stalker (sk)

x.

15.10.2015 Utorok

Raňajkám sa opäť vyhol. Jeho mame to nerobilo vôbec radosť. Bol príliš bledý a unavený. Nikto z tejto rodiny sa nevedel spamätať zo smrti nevinného dievčatka. No on bol na tom najhoršie.

V škole sa nezdravil. Nikomu. Ignoroval svojich, teraz už bývalých, akože kamarátov aj Julie. Teda ona po ňom ani len nezazrela. Urobilo hanbu jej povesti, že sa s ňou niekto rozišiel.

Obed od vtedy trávil vonku na tej istej lavičke. Nič však nejedol. Vedela som to. Vedela som, že celé dni nevloží nič do úst, len keď ho mama v podstate donúti. Sadla som si len kúsok od neho a podala som mu obloženú domácu žemličku. Zdvihol ku mne pohľad a nechápavo sa pozrel.
"Nemusíš mi to vracať. Urobil som to len tak." povedal potichu.
Nádych, výdych.
"A ja to teraz robím len tak pre teba." odhodlala som sa a po prvý krát mu niečo povedala. Vyvalila na mňa oči.
"Ty vieš rozprávať ?" spýtal sa.
Len som sa zasmiala a ešte raz som mu podstrčila pod nos žemličku. Usmial sa. Ale nie tak krásne ako sa usmieval vždy na všetkých. Toto bolo omnoho krajšie. Usmial sa na mňa úprimne. Zacítila som pri tom úsmeve motýlikov.

To bolo však všetko. Ten deň sa už s nikým nerozprával. Sem tam odpovedal učiteľke ale pokiaľ nemusel, bol ticho vo svojom svete. Nevenoval nikomu ani jediný pohľad.

Po škole šiel rovno domov. Žiadne zastávky, žiadne odbočky. A doma ? Sedel v obývačke a pozeral sa do blba.

Zašlo to už priďaleko. Nebolo to ani v najmenšom poriadku. On už nežil. Jeho srdce umrelo spolu s drobnou Molly. Jeho láska k tomuto malému stvoreniu bola obrovská. Stratil ju. Preto stratil aj seba.

O deviatej zhasol ale myslím, že to bolo úplne jedno. Aj tak nič nevnímal.