Stalker (sk)

t.

5.10.2015 Piatok

Ráno som ho nestihla. Nie preto, že by som zaspala. Nie preto, že by sa mi nechcelo alebo že by som mala niečo lepšie na práci, nie. To on. Spal. Ani sa neunúval vstať a pohnúť tým svojim pekným zadkom.

Netuším, čo sa ráno stalo a neviem kedy prišiel do školy. Viem však, že sa oňho skutočne bojím. Asi to nie je úplne normálne, keďže on ani neviem, že existujem ale mám oňho starosť.

Sue mi v škole vravela, že sa oňho začínajú strachovať aj učitelia. Takto mimo nikdy nebol. Jeho priemery podstatne klesajú a pochybujem, že ak to pôjde takto ďalej, tak ho zoberú na školu čo si vybral.

Na obede sedel zase na dvore. Prisadla som si. Neviem či z ľútosti alebo preto, že je taký nádherný. Jedol. Áno, po nejakej dobe to konečne vyzeralo, že neje s odporom. Len letmo sa na mňa pozrel a zase sa zahľadel na svoj obed. Zvláštne. Nikdy nebol hanblivý alebo niečo také.

Ako inak šiel po škole za Molly. Nasledovala som ho. Cestou som kúpila rozkošného plyšového tuleňa a za rohom čakala, kým odíde.

Bola to už nejaká doba a on nevychádzal. Namierila som si to do nemocnice, kde predo mnou na stoličke plakal. Nie, nie, on doslova reval. Chvíľu som nechápavo stála, no potom som si k nemu prisadla. Pohladila som ho po chrbte, ak by sa to tak dalo nazvať. Bála som sa ho dotknúť. On sa mykol a zdvihol ku mne uplakané oči. Tie nádherné modré oči, ktoré normálne žiarili šťastím, boli plné smútku a zúfalstva. Jemne som sa posnažila o úsmev a podala som mu plyšáka. On sa najprv len nechápavo pozrel no potom ma stiahol k sebe do silného objatia. Prisahám, že som ani nedýchala.

Domov sme sa spoločne prešli. Nebolo by dobré pustiť ho za volant. Neprehovorili sme. Celú cestu sme boli obaja vo svojom svete.

Na rozlúčku sa pokúsil o úsmev ale iba sa pri tom zase rozplakal.

Doteraz neviem prečo plakal. Nepýtala som sa. Zhasol svetlo, no ja som vedela, že nespí.