Stalker (sk)

y.

16.10.2015 Streda

Videla som to aký je zničený a myslím, že to videli aj všetci ostatní. Len hlúpi tupci nevideli ako sa trápi.

Jeho mama nevedela čo robiť. Za tých pár dní neskutočne schudol. Bol bledý a unavený. Vyzeral ako zombie.

Nikto nevedel ako by mu mal pomôcť. Tak rada by som mu pomohla ale nevedela som prísť na žiadny spôsob, ktorý by zaručene fungoval. No on moju pomoc nechcel vlastne, on nechcel nikoho pomoc. Vyhýbal sa všetkým. Učitelia mu to zatiaľ tolerovali ale viem, že aj to raz prejde.

Sue vraj začula, že niekto videl ako má porezané ruky. Neverím jej. Je pravda, že od toho dňa nosí dlhé rukávy napriek teplu, no neverím, že by si ublížil. To čo si myslím ja, však nemusí byť vždy pravda. Nevedela som čomu veriť.

Obed trávil zase sám. Už ma nebavilo s ním zaobchádzať ako keby bol z papiera, robili to všetci. Chcela som mu pomôcť, áno ale to neznamená, že ho budem obchádzať a ľútostivo sa naňho pozerať.

Prisadla som si k nemu ako každý deň posledného týždňa. Pod nos som mu bez slova podstrčila sendvič s arašidovým maslom a džemom. Chvíľu váhal no nakoniec si ho zobraô. Jedol ako keby práve ochutnal hlinu.
"Musíš sa dať do poriadku !" vykríkla som. Ani som si neuvedomila, že som to zakričala. Prekvapene na mňa pozeral.
"Po škole príď ku mne domov." bez ďalších zbytočných slov som sa otočila a odišla. Cítila som na sebe jeho pohľad ale neplánovala som sa otočiť a vysvetliť mu to.

Po škole som čakala na naňho na verande. Kráčal pomaly. Nechodil autom. Štýlové oblečenie vymenil za čierne a sivé dlho rukáve tričká.
"Prečo som tu ?" spýtal sa keď sa predo mňa postavil. Zobrala som ho za ruku a on bolestne sykol. Už som to nevydržala a drzo som mu vytiahla rukáv. Bola to pravda. Mal porezané zápästia. Nie raz.
"Čo si to urobil ?" zhrozene som naňho pozrela. Sklopil zrak a slza mu kvapla na topánku. Potiahla som ho teda dnu a posadila na gauč. Rodičia doma neboli, ako väčšinu svojho času.

Spravila som nám čaj. Sedel schúlený na gauči a slzy mu pomaly stekali. Možno je to divné ale pritiahla som si ho do objatia. Silno som ho objímala okolo pliec a niekoľko hodín sa mu snažila dohovoriť. Vravela som mu, že to čo robí nie je dobré. Trpí tým celé jeho okolie. Snažila som sa ho povzbudiť. Chcela som aby vedel, že napriek tomu, že na nepoznáme a v škole ma majú všetci za divnú a utiahnutú, tak som tu pre neho a keď to nebude zvládať, pomôžem mu.

Potom čo som ho donútila zjesť niečo poriadne zaspal u nás na gauči. Bola som jeho mame povedať, že je u nás a nemusí sa báť. Verím, že mala strach po strate Molly a aj preto, že vedela ako zle na tom bol.

Nebudila som ho. Zostal tu až do rána. Sladké sny. Zhasla som a šla som spať do svojej izby.