Taylor sa sťahuje na nové miesto. Jej snaha nájsť si nových priateľov však nebola potrebná. Zistí o sebe nečakané tajomstvá a tak tiež nečakané tajomstvá jej rodiny. Celý jej život sa otočí hore nohami. Celý príbeh jej pomáhajú jej priatelia a hlavn...
Videla som otca. Sedieť na sedačke s hlavou v dlaniach. Plakal. Zarazila som sa. Nie, nemysli na najhoršie Taylor. Pomaly som k nemu prišla.
"Čo sa stalo?" zašepkala som. Postavil sa a jeho oči hovorili že niečo vážne. "Čo sa stalo?" zopakovala som citlivejšie a so slzami na krajíčku.
"Taylor. Mama, ona..." odmlčal sa a pozrel na mňa bolestne.
"Čo sa stalo?" začali stekať pomaly moje slzy. Srdce zrýchlilo môj tep a ja som nechcela myslieť na to.
"Mama zomrela. Našli ju v lese." zamrzla som. "Ukľudni sa" objal ma. "Bude to fajn, nezabúdaj na pravi.."
"Serem vám na pravidlá!" zhúkla som a začala nekontrlovateľne plakať. Nie, toto je zlý sen. Najhorší! Veď ja nemám mamu. Veď som vlastne sama. S plačom som utiekla. Započula som otca ako na mňa kričí ale mne to bolo jedno. Vybehla som a bežala. Kde? Neviem. Za kým? Neviem. Proste som plakala a bežala. Zablúdila som ale netrápilo ma to. Takto ľahko sa zosypať.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Vletela som do nejakého lesa a bežala hlbšie. Počasie hralo proti mne. Začalo pršať silnejšie a začalo sa stmievať, veď je možno 12 hodín. Silné pršanie a blesky. Všetko bolo proti mne. Keď už som nevládala tak som sa oprela o strom a zošuchla sa po ňom na zem. Rukami som furt prehrábavala mokré listy. Slzy mi stekali ale necítila som už smútok, menilo sa to. Menilo sa to na hnev. Kde bol otec? Ako sa to mohlo stať? Čo sa to kurva deje?! Postavila som sa začala silnejšie plakať a celkovo som zjapala a mala chuť si vytrhnúť vlasy. Hrozný pocit, počasie začalo spolupracovať a blesky švihali jedná radosť. Jeden dokonca pristál meter odomňa a dažďové kvapky naberali veľkú veľkosť. Zrazu ma ako keby niečo zasiahlo. Začala som cítiť bolesť, nechápala som. Môj balanc bol pre mňa komplikovaný a tak som si kľakla. Pozrela som na svoje ruky. Moje nechty sa zmenili na biele pazúre, nie že by boli dlhé ale boli to naozajstné psie pazúre. Cítila som ako moje očné zuby sa vrývajú do mojej pery. Cítila som že sa niečo deje. Niečo ale neviem čo. Možno bol môj pohľad naozaj skreslený kvapkami dažďa a celkovým nátlakom ale videla som v sebe zlo. Ľahla som si nakoľko už aj to kľačanie bolo priveľa. Privrela som oči aby som tu bolesť tak nebrala a keď už som ich otvorila tak som nad sebou uvidela osoby. Postavy mne známe. Chalani z parkoviska. Známy Troye a niekto cudzí. Bola som fakt mimo ale počula som ich.
"Vravel si že je normálna!" zhúkol neznámi.
"Nechápem to. Veď sám si ju sledoval!" kto ma sledoval? Asi odpadnem.
"Nemôžme ju tu nechať!" zhúkol neznámi.
"Čo ak je Roryho." ozval sa celkom neznámy hlas. Tretia osoba, zase chalan.
"Nenechal by utiecť vlčicu." pozrel zdesene na mňa modrými očami Troye. "Umre tu!" zhúkol na nich.
"Nie je náš problém." zase sa ozval ľahostajný a celkom kľudný hlas tretieho chlapca. Počasie už nie je to čo bolo. Už je to len dážď.
"Máš voľný dom?" spýtal sa neznámy chalan ktorý stál nado mnou a zároveň oproti Troyeovi.
"Čo?" zarazil sa neznámy ľahostajný hlas, neviem odkiaľ prichádzal ale bol mimo môjho dohľadu. "Zabudni!" zhúkol. Zrazu sa ku mne sklonil Troye.
"Zomrie ak ju odtiaľto nedostaneme. Ak sa nezabije sama, tak ju zabije počasie alebo zajme Rory!" pozrel na mňa bolestne. "Bude to fajn Tay." skvelá prezývka. Len som malatne prikývla a zaspala. Asi som umrela.
