Taylor sa sťahuje na nové miesto. Jej snaha nájsť si nových priateľov však nebola potrebná. Zistí o sebe nečakané tajomstvá a tak tiež nečakané tajomstvá jej rodiny. Celý jej život sa otočí hore nohami. Celý príbeh jej pomáhajú jej priatelia a hlavn...
Sadla som si na kmeň a sledovala Thomasa ako sa prechádza sem a tam s nechtami v ústach. Ako sa tam prechádzal tak si musím priznať že vyzeral naozaj sexy. Ale po zamyslení môžem povedať že všetci vyzerajú sexy. Jack, Will aj Troye a dokonca aj Rory.
"Musíme zistiť čo je tvoj spúšťač. Väčšinou je to strach, smútok alebo hnev." pozrel na mňa. "Ale ty nepatríš ku väčšine." zkonštatoval. Prevrátila som oči.
"Vtedy v lese, keď ste ma našli." postavila som sa. "Tak som sa začala meniť." poukázala som na to.
"Čo si pociťovala?" spýtal sa.
"Zomrela mi mama. Pociťovala som strach, smútok a hnev." pozrela som na neho.
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
"Fajn." zamumlal a sadol si na kmeň kde som sedela pred ním. Prsty zaryl do machu ktorý pokrýval kmeň a zízal na mňa. Zdvihla som obočie. "Musíme to upresniť. Prvý je strach, čoho sa bojíš?" pozrel na mňa. Zamyslela som sa. Ja vlastne ani neviem, veď doteraz som sa musela udržať v jednom pocite. Ak som sa aj niečoho bála tak som to musela proste zvládnuť.
"Ja neviem." pozrela som na neho.
"To nemyslíš vážne." pozrel na mňa alá Really?! Prikývla som. "Pavúky?" spýtal sa.
"Nie."
"Uzavreté priestory?"
"Nie."
"Neuzavreté priestory?"
"Nie." prevrátila som oči.
"Hady?"
"Keď som bola mala tak som jedneho chovala." pozrela som do zeme.
"To nemyslíš vážne." zase ten pohľad Really?!
"Volal sa Bob." usmiala som sa nad spomienkou ako sa mi plazil po izbe a ja som ho naháňala. Zdrhol mi zmrd jeden.
"Okei, nechajme hada Boba napokoji. Pokračujeme. Bojíš sa..."zamyslel sa. Nechápem ako môže hodiť Boba za hlavu, bol to môj hadík. Mala som ho len týždeň. Ako vravím zdrhol mi, 5-krát. Ten posledný bol osudný. "Klaunov?"
"Milujem cirkus." pozrela som na neho jeho pohľadom.
"Ty si taká komplikovaná." postavil sa a začal sa prechádzať a nervózne hrýzť nechty. Mykla som plecami. Mal pravdu tak čo.
"Čoho sa bojíš ty?" vypadlo zo mňa. Možno bude jeho strach aj tým mojím.
"Ničoho." pozrel na mňa ale klamal. Cítim to z neho.
"Všetci sa niečoho bojíme." usúdila som.
"Dosť si protirečíš." sarkasticky sa usmial. "Bojím sa pravdy. Niekedy je pravda fakt zlá a bojím sa jej niekedy. Niekedy ti dokáže zničiť život." zmizol mu úsmev. "Bojím sa pravdy." sadol si na kmeň. Zapozerala som sa na zem. Pravda, zvláštny strach. Ale vlastne mal pravdu. Notak taylor mysli. Z čoho máš strach a kedy sa cítiš fakt zle? Mysli. Začala som si nervózne hrýzť peru. Bingo!
"Bojím sa tmy." vyštartovala som na neho.
"Čo!?" začal sa smiať. Pozrela som zmätene na neho.
"Wildová sa bojí niečoho tak tuctového ako tma?" vykríkol a jeho výbuch smiechu pokračoval. "Ale no, WIldová. Tma? Seriózne? Sme monštrá ktoré tmu milujú." postavil sa a utrel si slzičku z jeho oka.
"Pff, tma je strašná." obrátila som sa mu chrbtom ako malé oduté decko.
"Fajn." cítila som že prevrátil oči. "Tma nastane asi za 2 hodiny takže to skúsime neskôr." obrátila som sa na už sediaceho Thomasa. "Ďalej tam je smútok." povedal a zahľadel sa na zem.
"Ako chceš vo mne vyvolať smútok?" zamyslela som sa.
"Mysli na tvoju mamu." mykol plecami. Uznávam, dobrý nápad. Zapozerala som sa na zem. Neviem prečo to robím ale všetko ma rozptyluje. Prehrabávala som svoju myseľ. Všetko, naozaj všetko. Moje prvé kroky, cez moje choroby až po jej smrť. Začala som sa zaťahovať ale ignorovala som to. Spadlo na mňa s čistého neba. Kľakal som si na kolena a začala plakať. Niečo sa dialo a to nehovorím o silnom daždi. Pozrela som na Thomasa ktorý už ku mne kráčal. Moje nechty sa zmenili na vlčie a cítila som všetku agresivitu a ostatné v mojom tele. Chcela som niečo povedať ale...znelo to ako....vytie?
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
Zrazu ma niekto objal, Thomas. "To by stačilo." silno ma stláčal a ja som zavrela oči. "Mysli na niečo pekné." tebe sa to ľahko hovorí. Myslela som na všetko ostatné, hlavne na ocka. Musím tu byť pre neho. Počasie sa už kľudnilo a ja som bola teda na dobrej ceste. Uvoľnil svoj stisk a ja som si sadla na zem. Mokrú zem. Nastála pauza. "Pamätáš na našu dohodu?" spýtal sa a tiež si sadol do tureckého sedu oproti mne. Slabo som prikývla. "Keď sa premeníš na vlkodlaka. Tvoje oči budú žlté. Ty si ich mala modré." pozrel na mňa cez jeho zmoknutú ofinu ktorá mu padala do očí.
"Čo to znamená?" zhrbila som obočie a nechala kvapky stiecť po mojej tvári.
"Ak si ako vlk zachováš svoju farbu očí. Znamená to že si rodený vlk." pozrel na mňa vážne. A kurva.
"Ale ja..." zasekla som sa.
"Nesmieš to nikomu povedať a meniť sa dokým to nebudeš vedieť ovládať." postavil sa a ja s ním.
"Ty to nikomu nepovieš?" zdvihla som obočie. Milý Thomas totižto nie je na každodennom poriadku.
"Jack by ťa chcel zabiť a ja by som potom nezaspal keby niekto zomrel kvôli mne." prevrátil oči. On ma city! Si deláš prdel!!!
"Ďakujem." usmiala som sa.
"Neďakuj. Ešte to bude zábava." sarkasticky úškrn mu pohrával na tvári.
"Nechápem." pozrela som na neho.
"Pochopíš." povedal a odkráčal. "Dúfam že trafíš sama domov." povedal a zasmial sa. Stratil sa v bohvie okdiaľ sa tu vzala hmle. Som tak trošku zmetená.
