Taylor Wilde I. (SK) {DOKONČENÉ}

Chapter 2

"Ako bolo Taylor?" spýtala sa mama.

"Bolo fajn." usmiala som sa. Sadla som si na sedačku vedľa oca ktorý rovnako ako ráno čítal noviny.

"Ako žiaci? Učitelia? Úlohy?" kričala mama z kuchyne.

"Bolo fajn mami." zopakovala som.

"Tak to predsa nebol zlý začiatok." zložil noviny otec a pozrel sa na mňa. "Moc rád by som sa s tebou rozprával ale mám kopec práce." dal mi pusu na čelo a odišiel do pracovne. Aj keď hovorí že bysa somnou rozprával, nikdy by sa somnou nerozprával.

"Idem sa učiť." zamumlala som vlastne asi len pre seba. Vybehla som do svojej izby a zavrela dvere. Odhodila som tašku do rohu a sadla si na posteľ. Neviem prečo ale mala som blbý pocit, nervózny. Niečo som započula za oknom. Pribehla som k nemu. Čo to bolo? Otvorila som ho a naklonila sa. Nikde nič, čo som vlastne hľadala? Som na poschodí mohol to byť vták. Mykla som hlavou a zasmiala sa sama nad sebou, zavrela okno. Otočila som sa a začala kráčať k posteli ale zase som niečo započula. Ako skok, skok na strechu? Zastála som a raketovo sa otočila a pribehla k oknu a zase ho otvorila. Niekto tu bol. Cítila som pánsky parfém. Zabuchla som okno a hodila sa na posteľ. Kto by tu preboha bol? Možno ten civejúci chalan. Možno sa mi to fakt len zdalo. Určite mi to tu lezie krkom. Mám zákaz vychádzania ale keby som mohla tak vychádzam a prechádzam sa keď mám blbý pocit a teraz by som sa nachodila maratón. Všetko som hodila za hlavu a začala sa učiť. Nič moc sme nemali a tak som zase zišla za rodičmi. Možno by som im to mala povedať ale tí už by ma zavreli rovno do blázinca.

"Taylor!" usmiala sa mama a vypla telku. Sadla som si na sedačku a zamyslela sa. Nepoviem im to, teda nie tak celkom.

"Mami?" úžasne som to zdržala lebo naozaj neviem ako začať.

"Áno?" zamyslela sa a večný úsmev jej zmizol z tváre. "Deje sa niečo?" zamračila sa. Takto som ju ešte nevidela.

"Ja len že, či by som sa mohla ísť prejsť." vypadlo zo mňa ani neviem ako ale možno je to tak najlepšie.

"To nepôjde." usmiala sa.

"Prosím." naozaj by mi prechádzka bodla.

"Vieš čo? Ideme sa prejsť." postavila sa a prešla do chodby. Začala sa obúvať a ja som ju mlčky sledovala.

"Mami?" vydýchla som.

"Ty chceš ísť sama však?" pomaly sa vyzula. "Už nemáš 12." prehrábla mi vlasy. "Tak fajn ale nezabúdaj na naše pravidlá." usmiala sa a vyzula sa. Usmiala som sa a obula. Obliekla som sa zabuchla dvere. A do riti! Kde idem? Som prvý krát vonku, sama, v neznámom meste s pocitom paranoii. Už som sa išla otočiť že sa vrátim späť do mojej izby ale započula som hlasy. Otočila som sa. Boli to chalani na zástavke. Nepoznala som ich ale tá zástavka bola až na konci ulice takmer v nedohľade. Ako ich môžem počuť tak zreteľne? Vykročila som k nim. Teda, na ich smer. Prešla som okolo nich a počula ich rovnako, tak isto som ich počula aj za zástavkou. Čo to je? Šiesty zmysel? Myslím si že sa už na prechádzku neobrátim nakoľko mi z nej hrabe. Prišla som domov a zabuchla dvere. "Taylor, bola si von sotva 15 minút." prišla mama.

"Každý nejako začíname." falošne som sa usmiala a pritom sa vyzliekla.

"Si v poriadku?" spýtala sa.

"Samozrejme."

až na to že asi čítam myšlienky alebo počujem na km ďaleko a v mojich oknách sa objavujú chalani s predraženou voňavkou. Rýchlo som vyštartovala do mojej izby. Zabuchla dvere a sadla za notebook. Vyhľadávala som. Všetko možné, od tých fyzických vysvetlení až po tie nadprirodzené. A čo mi vychádza? Že sa asi presťahujem do cvokhousu. Pretrela som si oči a bum. Zaspala som.