Taylor Wilde I. (SK) {DOKONČENÉ}

Chapter 25

"Babička nevie že príde?" vyvalila som oči. Na môjho otca proste nie je spoľahnutie.

"A ako som jej to mal asi povedať? Nemajú internet, poštovú schránku, mobil a nebudme kvôli tomu kupovať holubov." prevrátil oči. Babka žije so svojim kmeňom ako za dávnych čias pračloveka. Vždy som sa k nej tešila nakoľko ako malá som vždy bola iba v objatí rodiny. Babka bude mať už 60 a nevidela som ju od mojich ôsmich čo je vlastne osem rokov. Som zvedavá či jej ostal jej zvláštny zmysel pre humor a tie jej hádanky ktoré sú vlastne životné lekcie. 

"Bojím sa." zašepkala som. Neviem ako bude reagovať keď za ňou prídem zo slovami že chcem aby ma učila. Obávam sa že sa ani nezohne bez bolesti.

"Chápem, jej kmeň nevyznáva...vlkodlakov." dodal. A ešte sa bojím aj toho že prídem o babičku preto lebo moja mama prcala s vlkodlakom. Cesta trvala 2 hodiny. Celú som prespala. Prečo musí bývať babka pod horou? 

"Ahoj babí!" hneď som sa jej vrhla okolo krku. Dosť odvážny štart.

"Ahoj Taylor." opätovala mi ho s úsmevom. Biele šedivé vlasy po pás zapletené do vrkoča, zvráščitá tvár a pár vyrazených zubov. Typická babka. "Už sa o ňu postarám John." a už ma ťahala do jedného z domov, teda stanov. Sadli sme si na zem oproti sebe. Ideme sa rozprávať, ako vždy. Nabrala mi čaj ako za starých čias. Položila ho predomňa. "Viem všetko." pozrela na mňa zelenými očami. Pregĺgla som na sucho. Čo znamená všetko.

"Selénia predpovedala tvoj príchod. Aj tvoj zámer." odpila si. Selénia je niečo ako veštica. Ako malá som tomu neverila ale teraz to naberá seriozitu.

"Ako dlho si vedela že som Živlová oghi." odpila som si.

"Od narodenia. Tvoja matka mi to nepovedala." zasmiala sa. "To nie. V našom kmeni sme totižto striktne proti mystickým tvorom. A hlavne vlkodlakom." dodala kľudne. Nikdy som nevidela babku kričať, plakať alebo v úzkych. "Keď som to zistila od Selénie, čakala som." pozrela do zeme. To mám po nej. "Čakala som kým mi to tvoja matka oznámi čo na seba nedalo dlho čakať. Nebola som nahnevaná, milujem ťa ako to len ide. Cítiš to." odpila si a ja som sa usmiala. Nikdy mi nedala pocítiť že som porušené pravidlo, práve naopak, rozmaznávala čo hrdlo ráčilo. "Ale Taylor, pamätaj že v našom kmeni znesieme len jedného vlkodlaka a to si ty." chytila ma za ruku. 

"Vie Selénia ako to dopadne s Chesterom?" spýtala som sa a položila šálku na zem pred seba.

"Samozrejme." prikývla. 

"Ale nepovieš mi to." prevrátila som oči.

"Samozrejme." zasmiala sa. Najhoršie je že babka by mi nepovedala ni keby som išla do vlastnej smrti.

"Babi? Naučíš ma ovládať moju moc?" spýtala som sa aj keď to určite vedela.

"Ja ale niesom vládkyňa." odpila si. "Je to dar." usmiala sa. Ako sa to naučím?! Spanikárila som! "Kľud dievča." úprimne sa zasmiala. "Svoju moc sa naučíš ovládať sama. To ťa nikto nenaučí. Je to o cite." samozrejme že sa nezmenila! Stále je to moja babička ktorá sa nedokáže vyjadriť inak ako v hádankách. Chytila som si čelo. Čo budem robiť?

"Babi. Moji priatelia pravdepodobne zomrú. Musím sa to naučiť." pozrela som prosebne na ňu.

"Polož si otázku. Čo od teba Chester chce?" zdvihla obočie. Mykla som plecami, veď neviem. "Chester ma Jane, ktorú chce oživiť za každú cenu. Čo teda chce od teba?" to fakt neviem!

"Ale ja nedokážem oživovať. Viem narábať len so živlami!" zdôraznila som. Niečo mi chce babka naznačiť ale tie jej hádanky, argh!

"Pokiaľ viem, tak stromy, zvieratá a samozrejme hromy nespadajú pod živly." zašepkala a odpila si. Má pravdu, nespadá. Niečo mi ušlo? 

"Čo to znamená?" zhrbila som obočie. Všetko sa moce, ja neviem čo som. Babka zkamenela. Odložila čaj a naklonila sa k môjmu uchu. 

"Dokážeš omnoho viac ako si myslíš." a vzdialila sa. Niesom živlová oghi. Ale čo teda som? Zhrnutie, čo spadá pod voda, oheň, vzduch, zem, stromi, rastliny, zvieratá, hromy, blesky? A ak chce Chester oživiť Jane? Mnou. Mysli Taylor. Zamrzla som.

"Príroda." zamumlala som.

"Bingo. Rastliny, stromy, zvieratá, živly, čas a dokonca život sú v tvojich rukách.Chester vie čo chce." odpila si. 

"Takže dokážem oživovať mŕtvych?" spýtala som sa zhrozene. Očividne začína dávať všetko zmysel, teda aspoň taký že sa to dá ako tak pochopiť.

"Áno, bohužiaľ je to dar aj prekliatie." mykla a odpila si.

"Ako?" vydýchla som. Určite to nebude brnkačka že lusknem prstom a celý cintorín ožije, to nie ale ak je možnosť ako oživiť Jacka. 

"Niektoré veci musíš pochopiť a naučiť sa cez časy smútku, plaču a bolesti ale budeš ich vedieť vedieť využiť v časoch  radosti, úsmevu a lásky." vďaka babka, fakt vďaka. Vydýchla som, toto nikde nevedie. "Nebráň sa tomu a nechaj voľnú ruku sile. Nechaj voľnú ruku prírode." usmiala sa. Ach babka. Toľko povyku okolo toho.