Taylor Wilde I. (SK) {DOKONČENÉ}

Chapter 3

"Taylor! Vstávaj!" mykala somnou mama.

"Veď už som hore." posadila som sa a pretrela oči.

"Zaspala si." povedala a prisadla si. "Škola ti začína za 15 minút." nechápem ako môže byť také kľudná.

"Za koľko?!" vyskočila som do šatníka. "Prečo si ma nezobudila skôr?" vybafla som na ňu a začala sa prezliekať. No vlastne som si prezliekla len tričko za sveter a džíny za sukňu a dierkované silonky, čiapku a samozrejme všetko v čiernom.

"Myslela som že sa obliekaš a tak." postavila sa.

"Ideme." prehodila som si ruksak cez plece a zišli sme schody. "Maj sa oci!" zakričala som a nečakala na odpoveď. Nasadli sme do auta a išli sme rýchlo, fakt rýchlo. "Maj sa mami." dala som jej pusu na líce a vystúpila. Vošla som do školy a akurát zazvonilo. Vybrala som si zo skrinky veci a potom sa snažila nájsť učebňu. Na moje šťastie to netrvalo dlho. Zaklopala som a vošla. "Dobrý deň." pozrela som nervózne na učiteľa. "Pre-prepáčte že meškám ale stratila som sa." stisla som pery a dúfala že mi verí.

"Samozrejme Taylor. To je pochopiteľné, ste tu nová a aj keď to riaditeľ hovorí tak táto škola je veľmi komplikovaná." usmial sa šedivý učiteľ. Slabo som sa usmiala. "A určite s tým nesúvisi auto vašej matky ktoré vás priviezlo pred asi 2 minútami." povzdýchla som si a sadla do stredu. Lepšie ako vpredu. No jeho úsmev stále poletoval po jeho tvári.

"Prepáčte." pozrela som sa na neho.

"To je v poriadku." otočil sa k tabuli a začal niečo čmárať a komentovať to. Fakt som si všetko zapisovala. Poctivo ale zase začali tie hlasy. Počula som ako sa niekto rozpráva za oknom na parkovisku.

"Nie je to ona."

"Si si istý?"

"Pozri, rozoznám to. Toto ide mimo nás."

"Budem ti veriť Troye." buchol ho po pleci a obidvaja sa rozišli. Nechápem. Faktom bolo že som sa nezaujímala o to že som počula ich rozhovor ale to že som bola zdesená s ich rozhovoru. Čo ak riešili nejakú vraždu? Alebo prepadnutie? Oh môj bože. Počkať!!! Ja som ich počula, videla som že hýbu perami. Takže nečítam myšlienky, tým sa to zužuje len na počutie. Ja počujem na diaľku? Je to vôbec možné?! Taylor, máš pocit že každý druhý počuje na diaľku? Asi nie. Nie je to nejaký záchvat? Toľko otázok a žiadna odpoveď.

"Taylor!" zhúkol učiteľ a ja som sa na neho pozrela. "Si v poriadku? Začala si sa triasť." pozrel na mňa zhrozene.

"Môžem ísť na toaletu?" spýtala som sa.

"Iste. Perrie! Choď s ňou." prikázal.

"Nie, pôjdem sama." a zabuchla som dvere. Nepotrebujem žiadnu Perrie. Ja nepotrebujem nikoho a to ani nehovorím o pravidlách. Musím sa ukľudniť, zapri pocity Taylor. Cítim to v kostiach že niečo nesedí. Opláchla som si tvár a pozrela na svoj odraz. Vyzerám normálne. Pokrútila som hlavou. Hrabe mi, som chorá. Patrím do cvokárne. Keď som ako ta cítila normálny, ale hovno vôbec som sa necítila fajn ale nechcela som byť záchode celú hodinu. Pobrala som sa do triedy vďaka môjmu úžasnému orientačnemu zmyslu som samozrejme vošla do zlej ale proste som sa prepáčila a na druhý krát som trafila do mojej.

"Je ti dobre Taylor?" pozrel na mňa učiteľ.

"Je mi výborne." zaklamala som a posadila sa. Poobzerala som sa a vzadu ho uvidela. Chalan, ten chalan ktorý sa rozprával na parkovisku, ten istý chalan ktorý mi vliezol do izby a ten istý chalan ktorý na mňa zízal. Keď ma uvidel tak sa zatváril neprítomne. To bude Troye. Áno, som si istá. Zvyšok hodiny som bola ticha a proste, neprítomná aj napriek tomuto všetkému som potrebovala ostať v kľude. Prečo? Pravidlá, ak mi hrabne tak to bude fakt zaujímave. Ale komu to môžem povedať? Bu'd by mi neuveril alebo ma rovno šupol na psychiatriu. Nie, on by ma určite šupol na psychiatriu. Zazvonilo. Celkom voľný pocit. Ďalšia hodiny bola matika a všetko prebehlo v poriadku. Zistila som že ich dokážem počuť keď sa na nich pozerám a sústredím. Ďalší bol dejepis. Sadla som si do lavice a uvidela Troye ako vchádza do triedy sadol si za mňa. Značne som sa napla. Necíť strach, je to len pubertálne a asi aj hormonálne nevyrovaný chlapec.

"Si v pohode?" spýtal sa. Otočila som sa celkom v pohode. Je to pravidlo, strach je pocit ktorý musím potlačiť. Slabá postava, najmodrejšie oči ako je to len možné a kučeravé husté hnedé vlasy prehodené moderným štýlom na jednu stranu. Vyzeral naozaj úžasne.

"Jasné." ale to ty asi už tušíš lebo nemám z teba zlý pocit.

"Som Troye." podal mi ruku a usmial sa svojou malou hlavou. Nebála by som sa ho lebo mi pripadal slabo. Pripadal mi na 13 nie na 16 možno 17. Samozrejme jeho primeraná výška ho prezrádza.

"Ja som Taylor." prijala som ju a slabo sa usmiala.

"Prišlo ti zle?" spýtal sa a zase sa usmial. Balí ma?

"Jáj, ty myslíš prvú hodinu." vydýchla som. Ani nevieš ako Troye. "Hej, trošku som podľahla stresu z novej školy a tak. Je toho moc." a to že fakt moc. Vieš Troye, počujem na km ďaleko.

"Zvykneš si." usmial sa. Obávam sa že na toto si nezvyknem.

"Viem." ach Talyor si skvelá klamárka. Mohla by si sa tým živiť hneď potom ako budeš odpočúvať cudzie rozhovori bez pohára a inej výbavičky. Obrátila som sa späť keď prišiel učiteľ. V pólke hodiny prišiel do triedy riaditeľ. Všetky pohľady vrátane môjho sa na neho pozreli, je to riaditeľ predsa.

"Taylor?" a všetci sa pozreli na mňa. Nový pocit, cítila som sa fakt blbo.

"Áno?" povedala som potichu.

"Poď so mnou." a vyšiel z dverí. Trošku som sa ošila a išla za ním. Zabuchol dvere. "Taylor, vyzdvihne si ťa tvoj otec." bolestne sa usmial. "Zober si veci a počkaj pred školou.Prikývla som.

"A čo sa deje?" spýtala som sa.

"Povie ti tvoj otec." veľmi pekne ďakujem. Vošla som do triedy a ignorovala ostatních zvedavé pohľady. Počkala som pred školou dokým sa tam neobjavilo auto, policajné. Môžem už povedať že sa mi to nepáči? Otvorili sa dvere a ja som nakúkla dnu.

"Ty si Taylor?" mlčky som prikývla.

"Nastúp." povedal starší pán. Záporne som prikývla. "Taylor, tvoj otec nebol schopný prísť pre teba." prehĺtla som guču v hrdle a nastúpila. On naštartoval a išli sme. "Som policajt Henry." predstavil sa.

"Čo sa deje?" pozrela som na neho. Zachovaj kľud, nezabúdaj na pravidlá.

"Ide o tvoju mamu." zabočili sme.

"Čo je s ňou?" ešte to zvládam ale vystrašilo ma to. No odpoveď sa nedostavila. "Čo je s mojou matkou?!" zhúkla som a začala plakať. Predstavte si sopku, keď vybuchne to som bola ja. Ja kurva neviem čo sa deje somnou a teraz toto?

"Taylor vydrž." povedal. No to by som nebola ja. Ukľudnila som sa a snažila sa sústrediť na cestu. Stekali mi slzy po líci a aby toho nebolo málo začalo pršať. Trošku to zosilnelo ale potom zase osláblo presne ako moja nálada. Zastáli sme pred nemocnicou. Uarazila som sa. Stala sa jej nehoda? Vystúpili sme a vošli dnu. To čo som videla ma prekvapilo.