Captured Freedom

10. časť

Jasné, klasika. Zdvihla som si učebnice, zodvihla sa a nepozrela som sa mu ani do očí.
V triede už všetci sedeli a bolo to dosť trápne. Sadla som si do predposlednej lavice a snažila som sa vnímať výklad učiteľky.
Hlave som nevenovala pozornosť, je pravda, že ma trochu bolel krk, ale to sa dá prežiť.
Keď hodina skončila, robila som to čo som si naštudovala. Prešla som ku skrinke, vymenila si knihy a odcupitala ku triede číslo dvadsaťdva.
Mali sme akurát biológiu. Vôbec ma to ale netrápilo, snažila som konať s chladnou hlavou.

Zvyšok dňa bol úplne bežný. Na obede som sedela sama, všade som v podstate bola celkom sama.
Po poslednej hodine som nešla na nejaký priblbý tréning roztlieskavačiek, ani do šachového klubu.
Obula som sa a snažila sa čo najskôr z tej školy vypadnúť.
Ešteže šťastie stálo na mojej strane a podarilo sa mi z tade vyjsť bez povšimnutia.
A tak som kráčala poobedným Portlandom...

+++

Stála som na rohu ulice a zameriavala som na otcov dom. Nemôžem povedať, že je aj môj, čo je divné, ale je to pravda.
Ako prvé, čo som videla, boli muži v oblekoch a čiernych okuliaroch. To snáď nemyslíš vážne, otec.
Krok som náhle spomalila, no videla som, ako na mňa všetci muži ukazujú prstom.
"To je ona! Máme ju! Rýchlo, než utečie!" ozývali sa hrubé hlasy mužov.
Naozaj som nevedela čo má toto celé znamenať. Preboha, veď to ne samozrejmosť, že chodím do školy. O tomto sa mu právnici nezmienili?
Tí "záhadní muži" ma ešte pred bránkou chytili za plecia a niesli ma do domu.
"Je toto nutné?"
"Buď ticho, Anabell!" skríkol po mne otec.
"Veď som bola len v škole. Čo má toto divadielko znamenať?"
"Aha, takže slečinka nám bola v škole. Na toto si nezvykaj." len tak mimochodom, neodpovedal mi na otázku.
"Veď do školy chodiť musím. Hovorili ti to miliónkrát."
"Mňa to nezaujíma. Budeš doma a bodka." hovoril čoraz silnejším hlasom.
"To nie je fér."
"Tvoje bezočivé správanie nie je fér." mala som sto chutí mu povedať, kto to "bezočivé správanie" robí, ale všetci vieme ako by to dopadlo.
Zavrela som sa do izby a myslela som, že vybuchnem od zlosti. Vybrala som notebook a hrala online hry. Naozaj, nerobím si srandu. Keď som nahnevaná, hrám online hry.
Super, spadla wifina. Hrala som aspoň nejaké hry, ktoré som mala v počítači, bolo to úplne trápne, ale koho to zaujíma. Hrala som sa pomerne dlho, no okolo siedmej som sama od seba zaspala...