Captured Freedom

15. časť

Lincolnská stredná škola. Sme tu.
Ako prvé nás privítali bohaté nákupné maniačky.
Tentoraz nemajú koho komentovať, zdá sa, že majú inú zábavu.
Mobily.
Sú na nich doslova nalepené. Nikto sa s nikým nebaví, akurát ťukajú do mobilov. Vôbec nezaregistrovali, že som tu.

Pohneme sa.
Pred jedálňou uvidíme už spomínaného Toma Jeffsona s Markom Heffsburnom a nejakými ďalšími šprtmi ktorých nepoznám.
Mark komentuje jedlo nejakého prváka:
"Uuu, takže energetický nápoj pred vodou. Ak tu chceš celý deň behať po chodbách a budeš kvôli tomu nápoju po škole, nech sa páči, do toho."

Za tým nasleduje ohromný smiech šprtov. Znie to ako keď škrtíte mačku.
Prešli sme okolo nich. Vôbec si nás nevšimli.
Snažíme sa im ukázať, no sme ako neviditeľní.

Rozhodli sme sa pokračovať do telocvične.
Nehrali futbal, len sa rozvičovali.
Predpokladám, že sa rozvičujú celý deň, sú prepotení tak, že to cítiť až ku dverám.
Kapitán Peter Hasbourn sedí na lavičke a píska. Má toho očividne dosť.
Náš príchod do telocvične si tiež nikto nevšimol.

Rozhodli sme sa ísť za roztlieskavačkami.
Sedeli na zemi a vymýšľali pokriky. Jedna si to zapisovala.

"Myslím, že sa správajú úplne normálne." povedala som Henrymu.

"Poďme bližšie. Neverím tomu."

Prišli sme bližšie.
Hlavná roztlieskavačka Stacey nás bohužiaľ hneď zazrela.
"Máte nejaké želanie?"

Pozreli sme sa s Henrym na seba. Našťastie za mňa Henry niečo povedal.
"Áno, kto by nechcel pozorovať roztlieskavačky." povedal trochu sarkasticky.

"No v poslednom čase vôbec nikto. Nevieme ani ako, no keď sa so mnou dneska rozišiel Beck tak to s nami išlo dole kopcom."

Beck je ďalší futbalista. To dáva zmysel.

Roztlieskavačky vyzerali byť celkom normálne. No... normálne... skôr také ako vždy.

Ale ako toto celé môžem napraviť?