Captured Freedom

11. časť

Na druhé ráno som skontrolovala dom. Nebol tu. Pre istotu som si zbalila tašku, zdá sa, že nie až tak zbytočne. Hodila som na seba moje druhé čižmy a tašku hodila na plece. Z haly som vyštartovala ako namydlený blesk.
Dvere sú zamknuté.
To pre mňa nebol problém. Viem, že kľúče skrýva pod kobercom pred jeho izbou.
Kľúče som neváhavo schmatla a bežala si otvoriť dvere.
Vymenil zámok.
No neprekvapilo ma to. Skôr som to od neho čakala.
Teraz je to aj tak v podstate jedno, o dve hodiny škola končí. Robila som všetko preto, aby sa táto trápna chyba zajtra nezopakovala.
"Jemne" som vylomila okno v obývačke, no zatvorila som ho, aby si to otec nevšimol, keď tu príde. Všetky svoje veci do školy som si zbalila a skryla ich do mojej izby, akože sa nikde nechystám. Zvyšok dňa som zas nič nerobila.

+++

Ešteže sa viem zobudiť bez budíku. Nemôžem si dovoliť, aby tu zvonil budík, takže táto vlastnosť sa mi čím ďalej tým viac páčila.
Bolo 6:52, takže na ôsmu som úplne v pohode stíhala.
Obliekla som si biele sveter, ktorý mal rukávy takmer dlhšie než moje ruky a bol mi dlhý skoro po kolená. Vyzeralo to, ako keby som staršiemu bratovi zobrala jeho sveter.
Pod sveter som si dala len kraťasy, takže to vyzeralo dosť divne, ale mne sa to jednoducho páči.
Vlasy som zopla do vysokého copu, no moje dlhé čierne vlasy mi siahali až po prsia.
Zjedla som cereálie s mliekom. Prvý krát som ich jedla v Amerike. V Anglicku to neboli tie pravé americké: asi preto, že tam nemali toľko farbív a konzervačných látok.
Obula som si moje tradične dlhé čižmy, aby som zakryla holé nohy. Nevyzeralo to až tak zle.

Do školy som prišla asi o trištvrte na osem. Myslím, že budem chodiť najpozdejšie o pol, ľudia sú tu už dosť nazberaní.
Čo ma neminie, je samozrejme Kelly a jej "kamarátky".

"Ale pozrime sa, nie je to naša drzá Bell? Hovoria ti niečo nohavice?"

"Hahaha, padám na zadok z tvojho brutálneho humoru. A hovoria ti niečo prirodzené vlasy?" snažila som sa ju napodobniť, aby ju to urazilo ešte viac.

"Uuu, tak to by si mala. Počkať, ale čo by sa stalo, keby si si sadla? Uvidili by sme tvoje krásne macíkovské spodné prádlo?" povedala s takmer kamenným výrazom, zatiaľ čo jej utešovateľky sa uchechtávajú, aby sa Kellinka necítila osamele.

"Macíkovské prádlo som vyhodila. Dostalo sa mi, že ho máš obsadené ty, nechcela som ťa kopírovať, prepáč madam." nepovedala som nič nečakaného, no aj tak sa zdá, že stíchla.

Keď už z nej nič nevyšlo, odkráčala som do školy. Zaujímalo ma, od koľkej tu takto postávajú. Nerozumiem, prečo by mal rozumný človek postávať hodinu pred školou, aby mohol komentovať druhých ľudí. Žiadnych chlapcov nezaujímajú a v podstate nikoho okrem nich samých.
Dnu v škole sa na mňa všetci pozerali. Čo je na dlhom tričku také divné?
Keď som kráčala ďalej, zistila som, že sa pozerajú nie na mňa, ale za mňa.
Bola tam Kelly a jej spol. Boli poliate ružovou farbou a pozerali na mňa, ako by som im zjedla obed.
"Za to môže ona!" ukazovala na mňa, vyzerala pri tom ako malé decko v škole, keď jej niekto zoberie jej obľúbenú hračku.
Nevšimla som si ďalší dôležitý fakt.
Stál za ňou pán riaditeľ.